germa

Očarená- Špaňou Dolinou

2009-07-09T06:28:00.000+02:00

Na strome visí veľká múdrosť.

Špania Dolina, o ktorej si na webe môžete všetko nájsť a prečítať, na mňa pôsobila ako skanzen. Skutočne. Poďte sa so mnou poprechádzať...

Zaujímavé, že ak sa chce, dá sa pôvodná tvár tohto čarovného miesta dodržať aj v dnešnej dobe....

Čaro dávnych dôb

A už ju máme ako na dlani...
Tieto reliéfy sme našli na viacerých domoch. Neviem, či ich niekto v tejto vyrába po vzore z minulosti, alebo čo... Takže sa vrátim a zistím.

Zima môže prísť a kľudne môže byť aj dlhá a tuhá....

Na každom kroku človek nájde prekrásne zátišia

a staré časy.

Špania Dolina - šachty

2009-07-07T12:39:00.000+02:00

Špania Dolina nie sú len prekrásne domčeky a paličkované čipky. Špania Dolina sú aj pozostatky baníctva, ako sa môžete viac dočítať tu:
http://www.spaniadolina.sk/historia.html

Pri tejto šachte si človek viac pripadá ako pri zrúcanine starého hradu.

Škoda, že v jej blízkosti postavili futbalové ihrisko. Zrejme jediná dostatočne veľká rovina v tomto údolí :)

Typické pozostatky baníctva....

Takže lipa nie je len symbol Slovanov, ale aj hraničným stromom. Náučný chodník okolo Španej Doliny je vymyslený veľmi dobre. Čo oko nemôže pre stiesnenosť územia často dobre obdivovať z priameho pohľadu, to mu vynahradia náhľady z tohto chodníka, vedúceho okolo obce.
Skutočne sa to oplatí, ako uvidíte v ďalších častiach....

Obrazy v oblakoch

2009-07-03T06:45:00.002+02:00

Pľúca nebies, dýchajúce, rozpínajúce sa. Dýchajú aj za nás?

Snáď. Kým ich neprepichne "sonda"....

Vtedy im nebesá postavia kríž na mieste ich skonu.

A vypustia z fľaše džina.

Ten pohltí všetko zlo.

A pohodí ho ako zdochlinu čakajúcim supom.....

Príbeh jedného predletného popoludnia.....

Ruky

2009-06-30T08:56:00.004+02:00

Je to presne rok, ako odišla. Odišla navždy, nie ako predtým, že odišla len naoko. Aké to je, zameniť smrť za života za tú skutočnú?
Vždy sa "vyhrážala", že ona tu dlho nebude.... 80 je tak akurát. Keď jej zubatá búchala na dvere, držala sa zrazu života. Chytila ho do rúk a nechcela pustiť.

Otvoriť jej ruky, ovládané silným kŕčom, bol problém. Tak ako bol pre ňu problém otvoriť svoje srdce. Nik z nás nevedel, čo v ňom mala.
Celý jej život bol jeden veľký problém. Držala nás všetkých vo svojich rukách. Pevne.

A to si snáď pamätala ešte aj vtedy, keď si už nepamätala nič. Ostala jej pamäť v jej pevných rukách..... Rokmi sa z trestajúcich chceli začať meniť na láskajúce. Už bolo neskoro.

Jedľa kórejská

2009-06-24T07:10:00.003+02:00

Milujem ju. Kúpili sme ju rok po tom, ako náš starý dom. Dokonca bola presadená z pôvodného miesta inam a prežila. Na Vianoce slúži ako vonkajší vianočný stromček. Jej šišky zďaleka vyzerajú čierne....

Má prekrásne krátke a silné ihličie....

detail zaujímavo tmavofialovomodro sfarbených šišiek

a takto v skutočnosti vyzerajú.

Každý rok sa z nich vytešujeme ako malé deti... :)

"Celebritománia"

2009-06-23T13:47:00.003+02:00

Dnes prepustili z väzenia Václava Fedáka.

http://liptov.sme.sk/c/4903001/z-vazenia-prepustili-aktera-leopoldovskej-vzbury.html

Som zvedavá, koľké televízie prinesú rozhovor. Očakávali ho ako veľkú celebritu. Honička za senzáciami skutočne nepozná miery! Dožijeme sa časov, keď budú takýchto grázlov dávať v Smotánke a iných reláciách s maximálnou sledovanosťou?
Bude národ spolu s ním plakať nad jeho nevinnou a hľadať pre neho pracovné miesto, keď si toho určite veľa vytrpel za vertikálnymi železami?! Alebo sa natočí nová reality show?
Je mi z toho nanič!

Skutočne nestačila noticka v novinách, že bol prepustený?!

Attila Bartis: Pokoj

2009-06-18T06:41:00.001+02:00

Kamideš, kdesibolsynak? Vety, ktoré ma vo vynikajúcom románe maďarského autora privádzali takmer do šialenstva. Do šialenstva vyvolaného spomienkami na matku vlastnú, tiež "herečku", ale oproti tej knižnej amatérku....
Román rozprávaný synom známej herečky a bratom, dvojčaťom - Andorom Weérom. Synom , ktorému matka - bývalá známa a excentrická herečka - ničila a zničila život. Autor svoj strhujúci životný príbeh nepodáva rovnočiaro, ale postupne sa dozvedáme o pekle v tejto rodine, o ich súkromnej dráme, ktorá však nekončí smrťou matky. Ten, kto prežil život v tejto rodine, nemôže vybudovať svoj normálny život. Je príliš ťažko a trvalo postihnutý jeho chorobami a citovou invaliditou.
Matka, Rebeka Weérova, sa vypracuje na divu maďarskej divadelnej scény, zameranú na svoje ego a striedanie milencov. Pri budovaní svojich úspechov zabúda na svoje dvojičky - Andora a Juditu - tak ako zabúdame svoje dáždniky v električke. Sú pre ňu len ťaživým príveskom. Andor sa v detstve začne hrať na slepého, aby si vynútil matkinu pozornosť a Judita ju ignoruje a uzatvára sa do svojho husľového sveta. Neskôr hľadá aj Andor útočište v písaní. Judita jedného dňa využíva príležitosť a nevráti sa zo zahraničného koncertu. Matka, ktorá myslí len na svoj prospech a bojí sa o svoju kariéru, necháva dcéru pochovať. Nie, v truhle neleží dcéra, ale všetky jej veci. Oficiálne ju vyhlasuje za mŕtvu! Pretože svoju kariéru nechce ukončiť vo vedľajších úlohách. Jedného dňa sa rozhodne z divadla utiecť. V kostýme Kleopatry. A doma zvedie chlácholiaceho syna k súloži....
Od dňa pochovania vlastnej živej dcéry sa viac neukáže na verejnosti. Žije zavretá medzi štyrmi múrami, dvere zaistené nespočetnými zámkami a reťazami. Judita po svojom "pohrebe" nedá o sebe už nikdy vedieť, len pravidelne posiela peniaze. Andor, aby potešil matku, píše za Juditu pohľadnice. Vždy zistí, kto z jeho známych vycestuje do zahraničia a pošle po nich listy alebo pohľadnice. Až oveľa neskôr, na podnet Andorovej milenky, sa dozvedáme, čo sa s Juditou stalo.
Život matky a syna v jednom byte sa čím ďalej tým viac podobá na zlý sen. 15 ročné dobrovoľné vyhnanstvo vo vlastnom byte, každodenne sa opakujúce rituály a neskôr výčitky - kamideš a kdesibolsynak - vyhrážanie, a vzájomná závislosť. Chorý vzťah dvoch ľudí, ktorí sú navzájom na seba odkázaní. Syn-spisovateľ sa pokúša vymaniť z ťaživej domácej atmosféry svojimi až príliš častými návštevami putiky, striedaním lások najednunoc a nakoniec končí v náručí milovanej Eszter Fehérovej. Jeho duševný život je však natoľko narušený, že spoločne s tyranstvom jeho matky vzniká pevný blok, ktorý mu bráni v normálnom a zdravom vzťahu. Keď k tomu pridáme pohnutý príbeh Eszter, o ktorom sa dlho nemôžeme nič dozvedieť, pretože sa snaží urobiť hrubú čiaru za svojou minulosťou, ani sa nedivíme kvalite vzťahu.
V rozprávaní stále narážame na zákutia, z ktorých na nás vytrysknú staré hriechy ľudí zo socialistickej minulosti Kádárovej éry. Éry, ktorá doháňala ľudí k činom nepochopiteľným a nepochopeným, ale autorom veľmi brilantne podaným.
Na konci románu čítame:
"Samozrejme,že sa bojím. No kým sa kachľová pec poriadne rozkúri, ešte budem mať nejaké ľudské črty. Aj keby som sedel vonku, povedzme na dvore domu pri jazere, kdesi pánubohu za chrbtom, aj vtedy by som mohol napísať len to, že jediné, čo ma napĺňa údivom, je hviezdne nebo nado mnou. A to je ešte veľmi málo."

Je skutočne v inom svete, tam niekde vo hviezdach, lepší život pre ľudí, ktorí si vytrpeli už za života svoje muky? Majú nádej na lepší život, tak ako sa im jej dostalo po zmene režimu v Maďarsku? Je možné takýto život ešte zmeniť?
Príliš veľa spojitosti som v tejto knihe našla s mojou milovanou Elfriede Jelinek. Problém matky a dcéry, matky a syna. Problém môj a mojej matky. Patológia vzťahov. Väzby, každodenný rituál, opakovanie tých istých viet, závislosť, (prena)sledovanie....

Pokoj je kniha,ktorú sa oplatí vziať do rúk,ale je to kniha, ktorá v človeku zanechá príliš veľký nepokoj....

Niet nad služby

2009-06-15T11:17:00.002+02:00

Pri čakaní na košickom letisku som si nechtiac spomenula na svoju pubertu a moje časté nemoci. Naša dorastová lekárka, ktorá zásadne preferovala dorastencov a urobila ich chorými na požiadanie, neznášala, ak sa jej skutočne choré a vysokohorúčkové dorastenky opierali o stenu alebo nedajbože o stôl.

"To nevládzeš stáť?!"

(No stoj ešte na vlastných, keď si si v čakárni s nejakou 39-kou odstála neraz aj tri hodinky!)

Z mnohých požičovní áut ma zaujala práve Hertz (okrem väčšieho počtu personálu tamojšieho letiska ako cestujúcich).
Na skle visela tabuľka:

NEOPIERAJTE SA O PULT!

Podnikanie na slovenský spôsob

2009-06-11T07:01:00.000+02:00

alebo len čisté zlodejstvo?

Bola raz jedna minizóna s novopostavenými vilkami a novozaloženými záhradkami. Žiadne veľké plochy, ako by ste po vzore známych milionárskych parciel snáď očakávali. Majitelia prišli poobede domov a šup ho skrášľovať svoje pozemky.
Najprv mizli z garáží kosačky, v záhrade zabudnuté kliešte a iné potrebné náčinie. Podozrievali sa obyvatelia starších domov, ktorí sa k novým majiteľom katalógových domov správali dosť nevraživo. Majitelia si zvykli a prestali "zabúdať" nožnice na strihanie živého plota na jeho vnútornej strane .
Najnovšími slovenskými "hrátkami" sú už ale dosť znechutení. Privezú si nakúpené stromčeky a rôzne tvarované solitéry a ráno sa len smutne pozerajú na prázdne jamy.
Niektorí už prišli aj o solárne záhradné svietidlá....

V blízkom okolí vznikajú nové malé záhradníctva ponúkajúce stromčeky a iné záhradné rastlinstvo za bezkonkurenčne nízke ceny....

Odpozorované

2009-06-08T07:57:00.000+02:00

Vošiel do reštaurácie s mobilom na uchu.
Mladý muž.
Neodtrhol ho od ucha ani pri objednávaní jedla, dokonca ani pri samotnom jedení. V jednom kuse telefonoval. Sedeli sme tam vyše hodiny. Stále telefonoval. Čakal na jedlo, telefonoval. Jedol a telefonoval. Platil a telefonoval.

Musel mať asi veľa voľných minút.

Len tak ma napadlo,
či telefonuje aj pri sexe....

Staré Hory

2009-06-04T06:35:00.000+02:00

Halušiek sme mali natlačených v hlave dosť, ba aj tých veľa hláv na 1m2, tak sme sa pobrali trochu okukať okolie....
Nádherná stará kaplnka v Tureckej

Chalúpka, ktorá svojou jednoduchosťou a upravenosťou lákala mnohých fotografovaniachtivých...

A ďalšia, zateplená na prírodný spôsob

Starohorský, pôvodne gotický kostolo Navštívenia Panny Márie z roku 1499, ktorý bol v roku 1722 prestavaný do barokového štýlu, v roku 1850 klasicisticky upravený.

Pobrali sme sa do doliny, kde vraj na nás mali čakať technické pamiatky, ale nepodarilo sa nám stretnúť. Dôležité - prešli sme sa.
Malé jemné slniečko v obrovskom buriništi.

Aj v Tureckej a i tu som si všimla, že by sme túto oblasť kľudne mohli premenovať na Lopúchovo... Všade nájdete neskutočne veľa megalopúchov.

Pohľad na náprotivnú časť hlbokej starohorskej doliny

Táto scénka mi pripomenula obrázky zo starých rozprávkových kníh, často ruského pôvodu.

Pri návrate ku kostolu sa zrazu pred očami vynorí zaujímavá skala. Vyzerá takmer ako zrúcanina bývalého mohutného hradu.

Nohy ešte vládali, avšak žalúdky hrali na ľudovú nôtu. Netušiac, že v zariadení, ktoré sme si vyhliadli pri ceste tam, budú veľmi príjemne prekvapené:

http://www.usvkristofa.sk/fotogaleria.html

Veľmi príjemný interiér, koliba ako má byť, obsluha milá, srdečná a jedlo prekvapivo chutné. I napriek praskaniu vo švíkoch, pretože väčšina návštevníkov Tureckej sa zastavila práve v tomto zariadení. Môžem len doporučiť!

Halušky a predvolebné kortešačky

2009-06-01T06:55:00.000+02:00

Dávno bolo mojím snom navštíviť v Tureckej Majstrovstvá sveta vo varení halušiek.
http://www.haluskyturecka.sk/
Napriek tomu, že zrána sa počasie nejavilo priaznivo naklonené vareniu tohto národného jedla vo voľnom priestranstve, sme nakoniec strávili celkom príjemný koncomájový deň v prírode. Návštevníkov bolo neúrekom, parkovať sme museli na Starých Horách, ale prechádzka dobre padla. Po vyšliapaní cca. 3 km, sme si mohli užívať atmosféru tváriacu sa ako rýdzo slovenská......

Tieto "púpavienky" patrili do košiara Slobodného fóra. Vidno, že má skutočne silnú podporu.

Chlapi z "normálneho" súťažného družstva už boli hotoví a mohli skonzumovať plody svojej práce.

Na pani Martináskovú máme v poslednej dobe mimoriadne šťastie a tu tiež "radila" svojmu družstvu, čo ako. Úplne nenápadne, nepozorovane. Keby nie všadeprítomných oficiálnych fotografov, ani by sme si ju nevšimli. Nešlo ani tak o ňu, ako o ďalšieho dôchodcu, snažiaceho sa dostať na platené driemanie v európskych parlamentných foteloch.

Ďalšie družstvo hlásilo - Hotovka - a už len čakať na porotu. Najradšej by som sa do tých halušiek bola pustila ja.

Detail poľnej kuchyne

A tu už sa červenajú haluškári bývalého najvyššieho odborára, dnes primátora Banskej Bystrice. Tí teda o sebe dali vedieť!

V celom areáli sa to hemžilo známymi i neznámymi tvárami. Na jednej strane hokejista druhý krát narodený, ale s preseknutým hrdlom ,

či všade prítomní motorkári,

alebo vyznavači extrémnych vlasových odtieňov

a fotografi..... Nálada bola skvelá, poniektorá Slovač sa natriasala v rytme práve znejúcej hudby z pódia, či napchávala haluškami alebo inými slovenskými mastnými dobrotami (klobásky, krkovička, ražniči).

Súťažiaci 1. kola v jedení halušiek na rýchlosť začínajú do seba vyslovene džgať halušky. Mnohí si ich najprv rozriedili vodou. Neviem si predstaviť, ako ten magľajz mohol chutiť... Ale asi tak, ako chutil pohľad na nich. Pri niektorých "jedákoch" sa človeku dvíhal žalúdok. Zrejme preto ich organizátori umiestnili pod tribúnu, aby ich mohol vidieť čo najmenší počet divákov. Inakšie si tento "skvelý" nápad, keď súťaž môžu sledovať len bezprostredne okolostojaci, neviem vysvetliť.

A tu je víťaz 1. kola.
Netuším, aký význam má toto negustiózne požieranie halušiek. Snáď sa aj tu potrebujeme rovnať rôznym svetovým súťažiam v požieraní kadečoho.

Majitelia stánkov postávali a voľný čas venovali družným debatám....

Korýtka až z Banskej Štiavnice

a ich výrobcovia nelenili ani na tvári miesta a dokončovali svoje prekrásne misky na halušky.

Ostávala po nich nie len krásna vôňa....

A už je tu ďalšia politická skupina, zgrupovaná okolo Petra Šťastného. Halušky sú hotové,

ešte dopražiť slaninku a nádejní voliči sa môžu pustiť do jedenia. Neviem ako chutili, poberali sme sa preč....

Našťastie sme sa nestretli s krajanom .

http://bystrica.sme.sk/c/4867108/lider-eurokandidatky-sns-nadaval-na-haluskovej-sutazi.html.

Dve politické družstvá opísané hore, sa správali slušne a nenápadne. Zrejme nie sú dobrí Slováci, kua !.....

Bola to celkom dobrá akcia a mohla byť lepšia nebyť toho nenápadného politického podtónu a haluškových kortešačiek.

Neverím už po x-tý krát

2009-05-30T08:21:00.002+02:00

Je o mne známe, že nepozerám správy, ale drahý ma volal, uzrejúc moju spolužiačku a vlastne spoločnú známu v správach tv markíza!

http://video.markiza.sk/archiv-tv-markiza/televizne-noviny/28344

Predstavili ju ako jedinú ženu bačovku na SK. Vraj na Eurosalaši - http://www.eurosalas.sk/index.php/salas.html
Nuž pravda je úplne inde. Pani bačovka hlavne spravuje penzióny . Vyobliekala sa síce do kroja a hrala na bačovku - ovce radšej nedojila, bola by iná sranda! -, tvrdiac, že pred pár rokmi videla ovce len na obrázku alebo v televízii.

Žena, ktorá vyrástla v dedine, do ktorej chotára salaš patrí!

V dedine, ktorá podľa TV Markíze leží na Horehroní. Nuž, obyvatelia mikroregiónu Muránska Planina sa museli veľmi podiviť.

Stále sa čudujem a stále viac a viac, ako sa ľudia dokážu pozerať na tie prezentované lži. Tieto ešte dokážeme identifikovať, ale čo tie veľké... ?!

Slovensko píše román

2009-05-29T06:21:00.000+02:00

Neviem, či ste si všimli akciu kníhkupectva Martinus :
http://blog.martinus.sk/2009/05/slovaci-napisu-spolocny-roman/

Mám dojem, že nás čaká hrubý román typu postavte sa do radu, kto ešte nenapísal román v ružovo-červenom prevedení, akých sme za posledné obdobie našli vo výpredajoch neúrekom. Snáď je myšlienka dobrá, ale už 1. kapitola dáva tušiť smer vývoja, tak obľúbeného v slovenskej literatúre týchto dní.
Som z toho zmätená.
O to viac, že s tým prišiel Martinus.

Toto má byť záchrana modernej slovenskej literatúry?

Hrdlá zavlažené, ale ďalšie vzorky čakajú

2009-05-28T07:53:00.000+02:00

Naše nohy sa zosúvajú z Modranského vŕšku do centra k Richtárovi http://www.urichtara.com/, kde robí ochutnávku vinárstvo Janoušek www.janousek.sk
Ideme tam len z dôvodu prostého - pozrieť si interiéry zariadenia, ktoré zvonku pôsobí viac odpudivo ako lákavo, ale vo svojich útrobách prekvapí veľmi príjemným interiérom....

... s nainštalovanými starými demižónami

a lismi

príjemné miesto na opekanie. Pána Janouška a jeho lahodné moky navštívime v Pezinku, priamo pri žriedle, kde sme už očakávaní.

Ešte zastávka u Ludvika, kde je znovu hlava na hlave, ale k svojim obľúbeným sortám sa nakoniec dostávame.

U Janouška dostávame priamo zo suda vzorky, ktoré na koštovke oficiálne neboli, pokeciame a konečne sa odchádzame ubytovať a najesť.

Po sýtom obede boli ako stvorené na dobré zažívanie bublinky v sektoch vinárstva Hacaj.
http://www.hacaj.sk/stranky/slovensky/frame.htm

Akoby sme to boli tušili, ale dorazili sme v pravú chvíľu, keď sám majiteľ vinárstva, pán Hacaj, odsekoval šabličkou hrdlo fľaše. Netušila som, aký rachot nastane....

Uff, podarilo sa a môžeme chutnať a odpovedať na otázky, či máme doma ešte veľa snehu. Od lyžovačky sme ho museli odhovoriť. Predsa len tie špinavo-biele fliačiky majú svoju krajšiu históriu za sebou.

Víno od fy. Skovajsa mi zachutilo už pred dvoma rokmi na vínnych trhoch, o ktorých som písala tu: http://germa-writes.blogspot.com/2007/04/vek-krma-modr-z-neba.html

Mladý, sympatický majiteľ, ktorý víno robiť vie. Skutočne.

Bol podvečer a aktéri MVC posmelení ochutnávkou spievali a spievali.....

Jednou z takmer posledných zastávok bola Farská pivnica, kde nás čakal pán Pavelka, netušiac, že naša návšteva bude mať pre neho zlú dohru...

Firma chce začať s výrobou šumivých vín a tu sú trojmesačné moky, ktoré vraj ešte potrebujú vychytať muchy. Znova odbíjanie hrdla .

Takto vyzerá výsledok , keď je fľaša nekvalitná. V rukách pána Pavelku ju roztrhlo na malé kúsky a napriek silnému krvácaniu jeho ruky sa nedal odhovoriť od prezentácie moku, na ktorý bude právom hrdý.

Druhý pokus úspešný a my teraz vieme, že po vyhraní sa s novinkou vo firme, budeme objednávať. Už teraz chutí skvele. Ruka krváca naďalej. Dohra: 5 stehov. Verím, že sa bez problémov zahoja...
Všimnite si pohárik v ruke dámy a jeho zelené "nohavičky". Bol súčasťou vstupenky a tak ste bezpečne odhalili ochutnáčov vín. Boli sme ako ovečky, lenže na hrdlách sa nám namiesto zvoncov opálali poháriky v zelených nohavičkách :)

http://www.vinkova.sk/ má svoju ochutnávku v centre Pezinka, vo veľmi príjemných priestoroch mestskej vinotéky. Niekde mi však zmizla posledná pridaná fotka. Interiér môžete poobdivovať tu:
http://www.vinoteka-vinaren.sk/vypis.php?sub=pezinok_vinoteka.htm

Celá akcia bola mimoriadne vydarená, už aj vďaka krásnemu počasiu. Jarné otváranie pivníc nie je také známe a tak hojne navštevované ako to jesenné, myslím si ale, že je o to príjemnejšie. Vlani sa predalo 1000 vstupeniek, tento rok to už bolo 3000. Zhruba 80% návštevníkov tvorili mladí ľudia, čo bolo nečakaným, ale o to príjemnejším zistením. Asi 80% z nich boli mladé ženy. Zaujímavé.
Nemilo ma prekvapila Modra. Už som tam bola niekedy v roku 1994, ale vyšumelo mi z hlavy, akým ošarpaným dojmom centrum tohoto mesta pôsobí. Je mesto a podnikateľská sféra v ňom skutočne také chudobné, aby nemalo na rekonštrukciu?
Príjemným prekvapením bolo vinárstvo Blaho, ktorého vína sme doteraz nepoznali. Skutočne veľmi kvalitné novošľachtence. Ďalším krásnym zážitkom bol Tramín červený, ľadové biele víno, ktoré vo Vinkove dali do barikového suda. Biele vína sa okrem Chardonay do barikov nedávajú a ľadové už tobôž nie, ale tento ľadový tramínčok získal veľmi zaujímavú chuť. Až takú, že poputoval s nami domov.
Neboli by to ženy, aby niečo nevymysleli. Nič svetoborné to tentoraz nebolo, len - urobíme si z jarného otvárania pivníc na Urbana tradíciu. Takže o rok dovidenia.

Putovanie za suchým, ale nie nasucho

2009-05-26T07:16:00.002+02:00

Neviem, koľkí z vás postrehli, že na Urbana sa otvárajú pivnice malokarpatskej vínnej cesty.
http://www.mvc.sk/
Keďže sobášený je aktívnym členom nášho miestneho vinárskeho spolku a ešte aktívnejším odberateľom tých najlepších slovenských vín, ich znalcom a degustátorom, nemohli sme toto podujatie obísť. Nie neboli sme sami. V šestici je veselšie - hlavne nám ženám, pretože chlapi "mudrovali" nad pohárikmi skvelých mokov a my nad kadečím :) A tak sa cesta za dobrými suchými slovenskými mokmi začína. Nie nasucho. Hrdlá sme si ovlažili v dostatočnej miere.

Prvou zastávkou bola vlastne konečná , 101. - vinárstvo http://www.mrvastanko.sk/
Miestnosť úplne natrieskaná, takže môj súkromný prvý dojem - fóbia z davu. Vzorky síce chutili, ale dlho sme nepobudli. Neviem, či všetci razili teóriu: začneme v Trnave a skončíme v Pezinku, ale mne to tak pripadalo.

Jemný detail interiéru, pretože hlavu na hlave sa mi fotiť nechcelo.

Z Trnavy sa presúvame do Zelenča, do veľmi príjemného prostredia a k veľmi príjemnému majiteľovi skvelých vín. http://www.blaho.sk/

Znovu trochu interiéru a poznámka: jeho novošľachtence sú veľmi príjemným prekvapením. Vzorky vo väčšom počte putovali aj domov .

Ďalší presun do neskutočne veľkej obce - Šenkvice. Naši pridužení vinári už boli očakávaní pánom Šebom. http://www.karpatskaperla.sk/sk/firma/profil/ Keďže karpatská perla je v našej domácej pivnici hojne zastúpená, bola som zvedavá nie len na barikové sudy,

ale aj na nerezy s bielym vínom a na to ospevované prepojenie kovu, betónu a dreva. Nad sudami môžete vidieť obrovské drevené trámy. Táto pivnica pôsobí veľmi zaujímavo. Oveľa lepšie však pôsobia jej dobre vychladené tajomstvá....

Pán Šebo nás ženy - ktoré do vinárskeho klubu svojich chlapov nemajú prístup - mimoriadne očaril. Človek, z ktorého vychádza mimoriadne veľa optimizmu, srdečnosti a slniečka. Ale vinári sú vraj väčšinou takí.
Samozrejme, že sme nemohli obísť ani rozhľadňu, z ktorej je nádherný výhľad na Šenkvice, ale aj Modru a Malé Karpaty vôbec.

Malé Karpaty sú pre mňa veľké svojou krásou....

Opúšťame Šenkvice a tešíme sa na pivničku pána Profesora Malíka. www.fedormalik.sk

V garáži "polievajú" synovia, pretože pán Profesor nám zachorel.

Jeho Sahral-y http://www.fedormalik.sk/V%C3%ADna/2008/ponuka%20v%C3%ADn%20-%20sahral%20blanc.htm
sú skutočne také krásne vyhrané, že je veľmi ťažké im odolať.

Pán Profesor doma nevydržal - kto by aj v taký krásny deň - a doniesol chlebíky s bryndzovou nátierkou, aby sme jeho moky mohli vychutnať vo zvýšenej miere. Napriek tomu, že sme decentne pochlipkávali, oceňovali sme prichystané pagáčiky, chlebíky, nátierky a rôzne tyčinky v každom vinárstve, pretože inakšie by sme sa boli zložili už po pár degustáciách.

Ďalšie diely nasledujú.

Zaujímavý fenomén na gmaili

2009-05-24T06:55:00.000+02:00

Nechodím na pokecové portály, ale na gmaili som si všimla jednu zvláštnosť. Je tam možnosť svietiť na zeleno - som k dispozícii, na červeno - nemám čas, alebo byť jednoducho vypnutý.
Mnohí sú celé dni červení.
Rozmýšľam, či nám takto dávajú najavo svoju dôležitosť a zaneprázdnenosť.
Ak som naozaj zaneprázdnený, nebudem predsa celý deň visieť na gmaili!

Zábudlivosť a nie každý súd je špeciálny

2009-05-20T14:04:00.000+02:00

Mucha domáca si vraj nedokáže zapamätať nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo pred pár sekundami a preto sa stále vracia a strpčuje nám život.
Platí to isté aj o politikoch a ich voličoch?
Po dnešnej novinke

http://www.sme.sk/c/4851429/specialny-sud-skoncil-jeho-vznik-bol-protiustavny.html

som o tom presvedčená!

Dáme sa otĺkať ako tie muchy a vždy sa z posledných síl ešte nejako zdvihneme, v škárach prespíme, aby sme boli znovu oplieskaní rôznymi muchobijcami. A čo s tým? Ako to zmeníme?
Nijako. Chýba nám Boh múch. Pravdepodobne.
Muchobijci ho majú!
Už im naozaj nedokážeme strpčovať ich bohorovnosť?! Či musíme byť najprv všetci kompletne vybití?!

Je oblečenie naozaj také dôležité?

2009-05-19T07:31:00.000+02:00

Spomínam si, ako som počas mojich štúdií nevedela pochopiť kamarátky a známe, študujúce na Slovensku. Na každú skúšku si dávali šiť nové šaty, kostýmčeky a iné zbytočnosti. My sme na každú skúšku hlavne nosili novonadobudnuté a nabiflené vedomosti. Určite aj ony, ale prečo stále v nových slušivých šatočkách? V NDR nebolo zaužívané vyobliekať sa na skúšky. Zato bolo zaužívané, že nikdy neskúšal jeden skúšajúci, museli byť minimálne dvaja! Vyhlo sa tak zbytočným poskúškovým šeptandám: "Ja som vedela všetko, ale tá sviňa na mne sedí!"
Z rozprávania kamarátok viem, že niekedy sa suknička vyhrnula, slzička vyronila.... Nie vždy to pomohlo, pretože nie každý skúšajúci mal podobu tej novej svinskej chrípky.
Myslela som, že s novými a lepšími zajtrajškami sa vytratila táto pre mňa úplne zbytočná zaužívaná maniéra. Viem, že školstvo napriek mnohým snahám o zlepšenie zostalo kdesi na prahu medzi socializmom a skutočným vzdelávaním , ale že sa aj naďalej bude riešiť, či študent príde na skúšku v obleku alebo nie, bez preverenia jeho vedomostí, mi pripadá dosť scestné. Hovorím o normálnej písomnej skúške. Ak je študent čistý, neotrhaný, má mu byť dané právo na dôkaz toho, čo je v ňom a nie na ňom!
Ak už chceme bazírovať na oblekoch, predpíšme ich na štátnice a obhajobu diplomovej práce! Ale aby študenti museli chodiť v oblekoch na bežné koncosemestrálne testovanie svojich vedomostí...
Neviem, asi som divná ja!
Čo si myslíte vy?

Nedodržaný sľub

2009-05-14T07:27:00.000+02:00

alebo prestaňte veriť propagandám a nič nesľubujte.

Zmývam žltú. Patrí medzi moje obľúbené farby, ale v podobe peľu na okenných tabuliach ju nemusím. Preniká všade, cez každú škáru. Z púpav a blízkych polí plných repky. Mám pocit, že sa usádza aj vo mne. Mali tento pocit aj Slováci počas druhej svetovej vojny, keď tak (z)nenávideli svojich židovských spoluobčanov? Alebo "len" (u)verili propagande, ktorá k nim pevne priľnula ako žltý peľ? Tak ako jej uverili tisícky židovských rodín v nádeji, že Hitler ich prácu bude potrebovať? Keď sa ľudia pozerajú na hviezdy, radi snívajú. O niečom krásnom, lepšom, novom. Žlté hviezdy na čiernych sakách však začali sny ťahať dolu, ťažili ako tie najhoršie nočné mory. Zo snívajúcich sa razom stáva dobytok. Dobytok na prasknutie napchatý do dobytčích vozňov, označený žltými hviezdami. Dobytok cestujúci za ďalším značkovaním a prácou. Prácou rozplynujúcou sa do nenávratna. Pre mnohých.
Nie každá žltá hviezda mala šťastie a vyhla sa transportom. Nie každá hviezda mala snáď tých deväť mačacích životov, aby dokázala prežiť. Hlavný hrdina filmu, Martin, ich mal, alebo sa narodil pod šťastnou hviezdou.Príbeh filmu s miestami úsmevnými pasážami, nenechá nikoho chladným. Pretože my sme ten scenár už dávno čítali. My vieme, ako to skončí. A my sa musíme postarať o to, aby sa takéto hrôzy už nikdy neopakovali. Na žiadnom národe! Nikdy!Aj napriek (a hlavne kvôli nim) novodobým vševedkom , tvrdiacim, že holokaust neexistoval! Budú nám snáď tvrdiť, že neexistovali ani politické čistky v 50. rokoch? Alebo tu už nie, pretože nešlo o Židov? Ľudia sú schopní uveriť kadečomu. Aj tomu, že sovietska armáda konečne prinesie nové myslenie a antsemitizmus skončí. Aké trpké precitnutie pre židovského chlapca, nádejajúceho sa v záchranu pod krídlami partizánov.
Propagandy sa s nami ťahajú celým životom. Počujeme len to, čo chceme, alebo sme už naozaj hluchí a slepí? Prečo sa ľudstvo po celú svoju históriu necháva klamať? Zabudli sme už používať svoj mozog a obyčajné logické myslenie? Chceme tie lži počúvať stále? Asi chceme. Asi sme zpohodlneli. Propaganda je tu stále a tlačí nám do hláv kaleráby.

Dali sme sa nalákať na nový film
http://www.cine-max.sk/sk/index.php?option=com_content&task=view&id=686 .
Myslím, že sa celkom vydaril.
Myslím, že sa oplatí premýšľať o sľuboch a krásnych rečičkách tých, ktorí nás chcú mať tam, kde my vôbec nechceme byť!
Myslím, že by sme mali začať konečne myslieť!

Neotravuj (alebo oneskorene matkám)

2009-05-11T08:45:00.000+02:00

Podozrenie v nej hlodalo ako rozvíjajúci sa vred.
Hnis prýštil na všetky strany.
Rana, ktorú si spôsobila nezmyselným vytláčaním
kričala rozďavená do ďaleka....

Poddala sa bolesti a plazila sa životom
takmer na kolenách.
Nevládala a všetci od nej chceli,
aby bola statočná a silná
a zakryla všetku tú špinu usadenú v hlbokej rane.
Aj za deti, aj za seba.
Ale prečo?

Pretože ti nik neuverí.
Nie je normálne, aby otec zneužíval vlastné deti.

Nie je normálne, aby týral svoju ženu.
Nie je normálne, aby to matka vykričala svetu.
Nie je normálne otravovať okolie
svojimi hnisavými ranami....

Alkoholička

2009-05-07T07:37:00.000+02:00

Opíjala sa sama sebou,
svojou dôležitosťou.
Opíjala sa životom,
svojimi láskami,
opíjala sa pocitom
šťastia...

Našli ju
ležať
na mol opitú -

zašlou slávou.
Na studenej,
tvrdej dlažbe.

Dopravný prostriedok - alebo takmer fóbia z vlakov

2009-05-05T06:22:00.000+02:00

Ako dieťa som k východniarskej babke cestovávala samozrejme vlakom, pretože auto sme ešte nemali a ani tie autobusy všade a pravidelne nepremávali. Vlak bol osobák - rozumej plazil sa po koľajniciach neskutočne dlho, zastavujúc pri každej vŕbe, ako chlap po piatich pivách! V Kysaku sme prestupovali na autobus, ktorý nás viezol ďalej. Celý deň zabitý. Ale ako malému decku mi to nevadilo, skôr ma zlostili tie vítačky pri príchode na východ do raja :)
Vlakom som s mojou starkou zvykla chodievať aj do Bytče k malým starkým (to mi neboli nič, boli to vlastne svokrovci môjho strýka, ktorých sme takto volali a mali s nimi veľmi dobré vzťahy) a v tomto smere som začala mať problémy, pretože som sa hanbila povedať spolucestujúcim kam to vlastne ideme, aby si náhodou nemysleli, že nie som slušne vychovaná.
Nakoniec prišli strastiplné cesty za štúdiami do Nemecka.Od tohoto momentu presun vlakom z celého srdca nenávidím, neznášam, dokonca mám problém na nejakú železničnú stanicu ísť! Už len ten pach staníc a vlakov mi naháňa hrôzu a nie aby som musela nasadnúť! Moja cesta trvala zhruba 19-20 hodín včítane autobusového prológu alebo epilógu. 5 hodín do Bratislavy autobusom, následne hľadanie vagóna, do ktorého som mala zakúpenú miestenku, tak ako aj moje ročníkové spolutrpiteľky a zistenie, že na jedno miesto boli bežne predané aj tri!!! miestenky a tak sme to mali zasa na stojáka, pokiaľ niekto nevystúpi v Prahe, alebo až do konečnej stanice. Vagóny plné - nie ako teraz, že vidíš vo vlaku dokopy zo desať ľudí! Na stojáka znamenalo sedieť na kufri v chodbičke, ak ešte bolo voľné miesto, alebo sa presunúť do širšej chodbičky ku toaletám. Netuším, prečo mali špinavé, zapáchajúce hajzle v socialistických vlakoch takéto poetické názvy! Misy bývali voľakedy len biele, ale tu sa už národ hral na futuristických dizajnérov a pomaľoval ich na hnedo. Ak ste sa chceli k tejto zapáchajúcej moderne dostať, často ste si takmer poumývali členky v tekutine neurčitej farby a odoru. Ale skúste vydržať 12 hodín bez! V prípade, že sme stáli/kľučali pri hajzlíkoch, mali sme vojenský tréning v štýle - pozor/pohov - v závislosti na nutkavosti potrieb spolucestujúcich! Dvakrát sme dokonca smer Drážďany -Bratislava prestáli v spojovacej časti medzi!!! vagónami a boli šťastné, že sme sa (napriek zakúpeným miestenkám!) prebojovali do vlaku. Ani si neskúšajte predstaviť, ako sme asi v horúcom lete vyzerali a páchli! Neraz sme zažili, ako polovica dederónskej rodinky, cestujúcej do spriateleného Maďarska na dovolenku, ostala rozdelená ako po vojne. Nie, tentoraz nie múrom, ale zavretými dverami na vlaku. Ani dnu, ani von! Hrôza!
Nie nemyslite si, že sme takto neľudsky cestovali stále! Boli cesty, keď sme fakt sedeli v kupé, v ktorom už z Maďarska cestovali podgurážení robotníci a žiaľ až na konečnú, pretože v socializme sa bežne chodievalo pracovať do Nemecka na stavby. V kupé špina, smrad, obťažujúci robotníci a fľaše kadejakých obsahov v rukách znásilňovateľov na pitie. Lepšie bolo, ak sme sa dostali do kupé s chalanmi vojakmi, ktorí síce mali tiež vypité, ale aspoň spievali a hrali na gitare.
Boli aj cesty ešte lepšie, keď sme nejako naškriabali korunky a zakúpili prvú triedu, ale to boli skôr výnimky. Pri týchto nóbl cestách, hlavne ak študentka nejakým nedopatrením sedela v kupé sama, stávala sa objektom chlípnych chúťok colníkov, hľadajúcich - no kadečo! "Úbohé" študentky chodili nabalené hlavne v smere domov detským oblečením, krimplénovými látkami pre matky a široké príbuzenstvo, topánkami, záclonami a podobnými vývoznými artiklami. A tak sa colníci často vyžívali v ich bojácnosti pred odhalením a snažili pošúchať tu kolienko, tu trochu vyššie..... Ak sme nikoho nezohnali do prvotriedneho kupé, cestovali sme radšej naďalej v smradľavej špinavej dvojke.
Dodnes počujem ten jednotvárny klepot kolies, keď som veľmi unavená a cítim typický vlakový smrad. Nie, do vlaku ma len tak ľahko nedostanete!
P.S. Stále márne premýšľam, prečo je vlaková doprava drahšia. Hlavne v dnešnej dobe, keď sa vraj snažíme odbremeniť tú cestnú! Neviete niekto?

Pokrytectvo, alebo ako je to u vás?

2009-04-30T06:30:00.003+02:00

V súvislosti s textom http://germa-writes.blogspot.com/2009/01/ako-je-to-u-vas.html som si spomenula na jednu svoju známu, ktorá púšťala svojho dospelého syna najradšej na rôzne mladícke akcie vtedy, ak išiel aj náš maličký. Maličký bol pre ňu dlho zosobnením nevinnosti, múdrosti, pracovitosti a slušnosti. Jej ratolesť to začala zneužívať a dostávala sa von pod rúškom klamstva - aj maličký tam bude! A tak sme sa našej známej museli oblúkom vyhýbať, aby sme nechtiac neprezradili, že nás maličký nikde nebol. Pri každom stretnutí "vypočúvanie". Ja klamať skutočne neviem (vďaka ti, mama). Od nášho posledného stretnutia máme konečne pokoj! Známa s hrôzou zistila, akí sme nemravní a voľnomyšlienkárski rodičia ! Jej 23- ročný syn si dovolí spávať so svojou priateľkou! Taká nehoráznosť a ešte sa dokonca chceli spolu vyspať u nich doma - v jeho izbe! Keď s ním robili "krátky proces", uzavrela to ich ratolesť poznámkou: "Aj maličký spáva so svojou frajerkou u nich doma a už poriadne dávno!"

"To nemôže byť pravda?!" , skúšala na nás známa.

"Ale je", odpovedám jej s úsmevom a pokračujem. "Pozri, ak sa dvaja mladí ľudia majú radi, nebudú sa večne držať len za ručičky. A keď sa má ich libido prejaviť, nech nemusia chodiť poza bučky! Veď aj ty si bola mladá!"

Odpískané. Jednoducho sme sa svojím prístupom stali nezlúčiteľnými s jej vnímaním sveta .

Jej ratolesť síce naďalej spáva so svojou milou, ale u jej rodičov. Najdôležitejšie je zachovať si dekórum, však? Pod mojou strechou nikdy!

Ako ste to riešili vy u svojich ratolestí alebo vaši rodičia u vás, keď ste sa dostali do veku sexuálnej aktivity?

Prvomájové spomienky

2009-04-27T10:20:00.000+02:00

Vraj som sa mala narodiť v sprievode, ale pohla som sa na svet skôr, aby som mojej organizátorke života umožnila osláviť prvý máj v sprievode. Netuším, či tam naozaj bola - fakt si nespomínam! Je toto prameň mojej neskoršej antipatie voči sprievodom akéhokoľvek druhu? Alebo je ten pôvod v neustálom organizovaní môjho života mojou autorkou a sploditeľkou? Už ráno som bola prinútená vstať vďaka radostným tónom miestnej dychovky, ktoré nám mali vliať do žíl potrebnú červenú krv! Išlo ma poraziť!
Deti radi chodievali do sprievodov, ja som sa z toho snažila dostať ako som mohla! Často som bývala chorá, takže určite nemôžem "pochodovať" - ja, slabučká, vyziabnutá chuderka! Bol by to zánik môjho krátkeho života! Vždy sa mi to prepieklo! Aj keď matka nechápala, pretože ona úplne hrdo kráčala v sprievode socialistických davov, so vztýčenou hlavou, dovolím si tvrdiť, že určite pri tom spievala nejakú robotnícku odrhovačku! Nie, nebola komunistka, len sa rada angažovala. Prvý máj bol dôvodom nadobudnutia nového oblečenia, nadobudnutia pomarančov, banánov a zakúpenia zmrzliny a párkov. Toto všetko mne bolo ukradnuté! Prvé máje som začala "milovať" až keď som sa zamilovávala. Boli dobrou zámienkou dostať sa konečne z domu (väčšinou som mala zaracha - ale to je už dobre známe). A tak som mohla beztrestne randiť s vyvoleným môjho srdca. Hm, domýšľavá pubertiačka som bola. Nikdy to nebolo beztrestne, pretože sa vždy našla "dobrá duša" a na druhý deň matke zvestovala, kde sa jej mladšia dcéra a s kým za ručičky vodila a predstavte si, snáď aj bozkávala! Zbytočné bolo prvomájové klamanie, že sme sa prechádzali so spolužiačkami. Zasa som len sedela doma! A vtedy som ani len tušiť nemohla, že vyvolený môjho srdca na mňa ešte len niekde ďaleko čaká :)
Momentálne som bola na pokraji zúfalstva a keby som mohla očami a myšlienkami vraždiť, ešte by som asi doživala svoje dni v base a bez muziky! Vražedné myšlienky ma prepadávali aj kvôli oblečeniu. Hrôza. Peňazí nazvyš nebolo a tak som donášala po sestre, alebo bola vyštrikovaná ako tie bábiky na strelnici. Vrcholom socialistického vkusu 70. rokov boli štrikovačky z umelej priadze, zvanej chemlon. Ja som z nej mala "prekrásny" biely kabát a takto vyštafírovaná som niesla jedno písmeno, patriace do názvu školy! K tomu lakované biele sandáločky, no priam pochodujúci gýč! Ach, ako som závidela spolužiačkám ich kabátiky z tuzexu! Boli síce ako penová guma, ale tuzexové! Predsa len, gýč z Tuzexu, to je už niečo! V niektoré roky som sa dokonca dokopala k maximálnym výkonom a po sprievode letela takmer nadzvukovou rýchlosťou (rozumej, ja športové drevo, oslabené neustálymi nemocami som išla rýchlejšie ako obyčajne) domov, hodiť na seba niečo normálne a rýchlo vypadnúť ešte pred príchodom matky za hlasom môjho srdca, ktorý ma už buď čakával za rohom alebo na vopred určenom mieste. Pri úteku bolo treba dávať pozor, aby človek nepadol rovno do rúk autorov, ktorí by ho zo zlej cesty rýchlo prinavrátili do rodného košiara....
Napriek mimoriadne prísnym opatreniam sa mi asi od 7. triedy darilo patriť k tým, o ktorých sa už nemohlo povedať, že je májové teľa!
Ako si vy spomínate na svoje prvé máje v mladom veku?