egyptologie

Egypt

2009-06-04T06:48:00.000-07:00

Kňaz Manehto napísal o Imhotepovi, že vďaka jeho lekárskym vedomostiam si ho Egypťania vážili ako Eskulapa a že práve on vynašiel spôsob opracovávania kameňa používaného pri stavbe veľkých stavieb. Okrem toho sa venoval aj písomníctvu. Imhotep bol akýmsi „premiérom" a osobným priateľom Džosera Veľkolepého a jedným z najväčších géniov v histórii. Je otcom umeleckej revolúcie významného dosahu a prvým architektom, ktorý postavil významný monumentálny celok z kameňa v Sakkare. Podľa nápisu z Wádí Hammámátu bol synom Kenefera, ktorý mal funkciu vedúceho stavebných prác v Južnej a v Severnej krajine - inak povedané - bol hlavným kráľovským staviteľom menovaným priamo faraónom. Imhotep sa teda mohol naučiť remeslo, a pravdepodobne sa aj naučil, od svojho otca, v kráľovských dielňach v Menneferi, vtedajšom sídelnom meste Egypta.
Pred Imhotepom sa síce na stavby kráľovských hrobiek používal kameň, ale len okrajovo. V tehlových mastabách boli zakomponované aj kusy žuly a vápenca, ale išlo len o skromné pokusy v porovnaní s mimoriadnym projektom Džoserovho staviteľa. Celé jeho panovanie bolo zasvätené výstavbe gigantickej hrobky - paláca uprostred púšte. K výstavbe si prizval odborníka Imhotepa, ktorého meno znamená „Ten, kto prichádza v mieri". Novej koncepcii musela zodpovedať aj nová technológia, preto Imhotep objavil opracovávanie kameňa, zdokonalil spôsob jeho prepravy a dopravy do
výšky. Imhotep vraj nebol len výborným architektom, bol aj lekárom, mágom, astrológom, spisovateľom a filozofom. Takéto prívlastky sa prisudzovali aj mnohým iným veľkým postavám, najmä v stredoveku, a to tak na východe, ako aj na západe. K tomu, aby staviteľ mohol riadiť stavebné práce, vypracovať plán budovy, viesť kamenárske práce, rozhodovať o symbolike, ktorá mala byť použitá na výzdobu, bolo potrebné, aby on sám prakticky ovládal tieto disciplíny. Okrem toho Imhotep zastával náročné funkcie aj na Džoserovom dvore. Jeho tituly poznáme z dojímavého nápisu nachádzajúceho sa na podstavci jednej Džoserovej sochy, z ktorej sa zachovali len nohy. Vedľa mena kráľa tam stojí meno jeho hlavného spolupracovníka: „Kráľovský kancelár Dolného Egypta, prvý po kráľovi, správca veľkého paláca, dedičný šľachtic, veľkňaz heliopolský, tesár, sochár a výrobca nádob z kameňa". Sám Imhotep nám zanechal svedectvá o svojej kariére. Začínal ako výrobca nádob z tvrdého kameňa a veľké množstvo z nich sa zachovalo pod mestom Sakkara. Neskôr bol sochárom a architektom a ako vysoký štátny úradník sa zaoberal štátnou správou a náboženstvom. Bol strážcom kráľovskej pečate, čiže patril k vysokopostaveným mužom, ktorí prijímali rozhodnutia s priamym vplyvom na osudy egyptského štátu. Po stránke náboženskej bol Imhotep veľkňazom Heliopolu, výsostne svätého mesta, mesta slnečného boha. Imhotepove tituly patria do zlatého fondu egyptskej civilizácie. V Džoserovej dobe mali ešte plný význam a v skutočnosti boli dôkazom toho, že Imhotep mal takmer úplnú svetskú aj náboženskú moc a zodpovedal sa priamo faraónovi. Kedže Imhotep bol aj hlavou spravodlivosti a správcom kráľovského archívu, „dozeral" na všetko, čo zosielalo na zem nebo, a na všetko, čo prinášal Níl. Dozeral na úplne všetko v krajine. Bol nosičom zvitku, na ktorom boli napísané tie najúčinnejšie zariekadlá. Možno sa teda domnievať, že mal všetky vlastnosti vezíra. A v celej ďalšej histórii Egypta bude vezír druhou najdôležitejšou osobnosťou v štáte, hneď po faraónovi, v podstate jeho dôverníkom, čiže predstaviteľom výkonnej moci. Všimnime si teraz bližšie funkciu veľkňaza v Heliopole. Egyptské slovo označujúce tento post je: ur mau, v preklade „Ten, kto vidí veľkosť" (čiže slnečný boh Re) alebo výstižnejšie: „Veľký medzi vidiacimi". Vidieť znamená pre Egypťanov tvoriť a meniť svet, mať možnosť rozumieť božiemu dielu v prírode, vnímať intenzitu boha svetla a šíriť jeho dielo. Imhotep, veľkňaz slnka a svetla, je rovnako ako jeho pán hlboko nábožný. Jeho architektonické dielo teda asi nesledovalo estetický cieľ. Imhotep ho staval s pocitom, že ide o viac než len o hrobku pre jednu osobu. Príbeh zo Sakkary je zachovaním celého Egypta pre posmrtný život, čo je nevyhnutné preto, aby krajinu naďalej ochraňovali bohovia. V jednej z hrobových komôr pri Sakkare sa nachádza odtlačok ťažko dešifrovateľného valca s približne takýmto titulom: „tesár z Nechenu" (starobylé sväté mesto Hierakonpolis). Nemohol by to byť Imhotepov skromný podpis, skrytý pred zrakmi živých? Imhotepova sláva sa nekončí Džoserovou vládou. Jeho prestíž bola dokonca významnejšia ako Džoserova. Ešte o niekoľko storočí neskôr, keď kráľovský harfista Antef melancholicky ospevoval veľkých mužov minulosti, menoval ho medzi múdrymi a spisovateľmi: „Zachovával som Imhotepove pravidlá". Žiaľ, Imhotepova kniha maxím sa nezachovala. On sám bol však dlhý čas patrónom písomníctva a pisárov, ktorí podľa tradície skôr než začali maľovať hieroglyfy, odkvapli niekoľko kvapiek vody do misky na miešanie farby ako spomienku na svojho slávneho predka Imhotepa. Počnúc 26. dynastiou, ktorá obdivovala Starú ríšu, umelci vytvárali bronzové sošky predstavujúce sediaceho Imhotepa s prísnym výzorom a s roztiahnutým zvitkom papyrusu na kolenách. Má vyholenú hlavu a oblečený je do dlhého rúcha. Stelesňuje pokoj a vyrovnanosť. Jeho dobrá povesť sa neustále zväčšovala. Mal prideleného jedného kolegu - kňaza, keďže Imhotep sa stal bohom. Stal sa dokonca súčasťou trojice, v egyptskom chápaní božej rodiny, ktorá pravdepodobne ovplyvnila aj kresťanské chápanie svätej trojice. Imhotep je vlastne synom boha Ptaha, ochrancu remeselníkov, a bohyne Sachmet.
Je to teda „boh-syn", ktorého uctievali ešte za Ptolemaiovcov. Počas nadvlády perzského kráľa Daria slávili Egypťania pamiatku staviteľa Imhotepa a pripisovali mu vytvorenie plánov rozsiahleho chrámu v Edfú, v Hornom Egypte. Podľa legendy zostúpila z neba na zem kniha, a to severne od Menneferu, sídelného mesta za kráľa Džosera. Imhotep tú zázračnú knihu
prečítal a našiel v nej plán Edfú. Chrámy a svätyne na slávu božského Imhotepa sa stavali v Karnaku, v Dér el-Bahrí, v Dér el-Médineh, na ostrove Pilak a na mnohých ďalších miestach. Jeho najznámejšou svätyňou bola však hrobka pri Sakkare. V Neskorej dobe stotožňovali Gréci Imhotepa so svojím bohom medicíny - Asklépiom, známym tiež pod menom Eskulap. Imhotepova kaplnka slúžila ako Asklepión - sanatórium, kde Eskulap liečil chorých. 0 zázračných uzdraveniach hovoria knihy, ktoré dodávali chorým nádej a vieru v uzdravenie. Vari neboli znalosti egyptských bohov staré a účinné?

2008-11-26T10:01:00.001-08:00

0 čom nám rozpráva stéla o hladomore? Stojí tam, že Džosera trápil hlboký smútok. Sedí na svojom tróne, osamotený uprostred svojho paláca, trpí skutočnou beznádejou. Už sedem rokov pretrvávajú suchá. Níl sa nerozvodnil, nepriniesol do krajiny úrodné naplaveniny. Všetci sú chudobní a hladní. Sila opúšťa aj telá tých najmocnejších. Už ubúda dokonca aj sila potrebná na chôdzu. Deti plačú, skleslí starci sedia na zemi a čakajú na smrť. Aj dvorania trpia nedostatkom. Postupne sa zatvárajú chrámy. Služby bohom nie sú zabezpečené. Prečo toľké nešťastie? - pýta sa Džoser. Obracia sa na kňazov Imhotepovho kultu - syna boha Ptaha, najväčšieho spomedzi mudrcov. Čo sa deje? Prečo kľukatý Níl, hadiaci sa krajinou, neplní svoju úlohu? Kňazi v sále prehľadávajú archív Thovtovho chrámu v posvätnom meste Hermopolis. Odvíjajú zvitky svätých kníh a Džoserovi odovzdávajú získané vzácne informácie. Uprostred vody stojí významné mesto Abu (po grécky Elefantíné), sídlo boha Slnka - Rea, darcu života. Stéla hovorí, že „Níl poskakuje ako mládenec, keď oplodňuje ženu, a stáva sa mladým mužom s prudkým srdcom". Toto každoročné znovuzrodenie závisí od jedného boha, a tým je Chnum, muž s hlavou barana, ktorého obidva sandály ležia ako člny na vlnách Nílu. Keď ich Chnum nezdvihne, Níl sa nerozvodní, neomladne a údolie je odsúdené na suchá. Kráľ Džoser pochopí, že boh Chnum je rozhnevaný. Dá preto usporiadať očistné obrady a procesie na počesť boha Chnuma, obetuje mu chlieb, hydinu aj dobytok. Vo sne sa Džoserovi zjaví Chnum - ak ho kráľ bude aj naďalej ctiť, tak ako si zaslúži, potom zodvihne svoje sandály, uvoľní vody Nílu a opäť budú záplavy. Keď sa Džoser prebudil, vydal dekrét v prospech boha Chnuma. A stane sa zázrak: vďaka múdremu kráľovi a Imhotepovmu zásahu opäť vyrastú kvety, vráti sa hojnosť, hlad sa stratí, zem rozkvitne a radosť sa nasťahuje do sŕdc ľudí. Má tento príbeh aj historické jadro? Možné je, že skutočne uchováva spomienku na zvrchovanú vládu Džosera nad celou oblasťou prvého kataraktu a predovšetkým nad Núbiou. Džoser musel kvôli zmiereniu s Chnumom obetovať kraj medzi Asuánom a Takompsom (po grécky Dodékašén). Toto územie sa tešilo osobitnému postaveniu počas celej histórie Egypta a je možné, že toto výsadné postavenie získalo ešte za čias Džoserovho panovania. Stéla vyzdvihuje Džoserovu múdrosť a úctu k bohom. Jeho prvá reakcia zoči-voči jednej z najvážnejších pohrôm, akou je hladomor, nemala ekonomický, ale náboženský cieľ. Obrátil sa na najmúdrejších a najkompetentnejších kňazov, ale neprijal materiálne opatrenia, aby znovu nastolil poriadok a aby utíšil hnev božstva, ktoré zoslalo zlo na zem. Džoser bol zbožný, ale neutiekal sa k jalovej mystike. Svedčí o tom jeho veľké dielo patriace do oblasti architektúry. K výstavbe takého komplexu, akým je Sakkara, prizval geniálneho architekta Imhotepa.

Egypt

2008-10-09T04:21:00.000-07:00

Džoser vládol v zjednotenom Egypte. S istotou môžeme povedať, že výstavba monumentálnych stavieb pri Sakkare si vyžadovala pevnú centrálnu moc. Horný a Dolný Egypt si zachovali svoju originalitu a svoje inštitúcie a pritom boli zjednotené pod „dvojitou korunou". Je koniec vzájomným kmeňovým výbojom a šarvátkam. Celý Egypt uznáva Džosera ako svojho vodcu, vnútorný mier sa stal hlboko zakorenenou skutočnosťou. Využil Džoser len vzniknutú situáciu, alebo sám prispel k jej vytvoreniu? Odpoveď nie je celkom jednoznačná. Isté je, že Egypt v čase jeho nástupu k moci už dávno prekonal štádium napätia medzi kmeňmi. Zdá sa tiež, že tento vládca svojou osobnosťou priviedol nezvrátiteľným spôsobom celú krajinu na cestu národnej jednoty. Stačí si pripomenúť dojímavú tvár Džosera, ako ju poznáme z trónnej sochy v Sakkare, aby sme pochopili silný charakter, vášnivú vôľu a prirodzenú autoritu vyžarujúcu z postoja tohto výnimočného človeka. Tento autoritatívny kráľ bol aj kráľom spravodlivým. Jeho pamiatku si ctili počas celých dejín Egypta a neskoršie generácie si ho pamätali ako múdreho, rozvážneho a kompetentného muža. Džoser vraj napísal knihy o vzdelávaní', pravdepodobne budúcich faraónov, o tom, ako ich naučiť pravidlá „kráľovského" remesla, aby im pomohol získať správny postoj k bohom a ľuďom.
Džoser ako osobnosť sa spája s ideou mieru. Nijaký iný faraón nie je lepším symbolom múdrej rovnováhy civilizácie ovládajúcej svoje tvorivé sily a naplno sa zaoberajúcej umeleckým stvárňovaním jej ideálov. Džoserovo storočie je storočím skutočnej múdrosti. Samotné jeho meno je príznačné: egyptské slovo džezer znamená „oslňujúci, obdivuhodný, posvätný". V tomto slove je obsiahnuté niečo „výnimočné", niečo mimoriadne v porovnaní s obyčajnými ľudmi. Treba poznamenať, že meno Džoser sa neobjavuje na pamiatkach z čias kráľových, ale oveľa neskôr, v období Strednej ríše. Egypťania ho nazývali „Džoser Veľkolepý", geniálny autor pohrebiska pri Sakkare, ktoré stále obdivujeme. V 3. dynastii je Džoser známy pod menom Nečerejchet. Význam egyptských mien musia historici a historici náboženstva skúmať veľmi pozorne. Toto meno možno preložiť ako „božskejší ako telo (bohov)" alebo „s božským telom". V oboch prípadoch ide o jasné označenie: faraón vystupuje ako zvrchovaný vládca s mocou boha, čím sa radí nad obyčajných smrteľníkov. Nedajme sa pomýliť- ide o náboženský zmysel, nie o dôsledok nejakej tyranie. Faraónovo nesmrteľné telo totiž spája celý Egypt s božstvom. Osud každého Egypťana je spojený s jeho kráľom. To je ten hlboký a prekvapujúci dôvod, kvôli ktorému Džoserovo kraľovanie bude zasvätené výstavbe gigantického pohrebiska pri Sakkare. Ide o kľúčový bod kraľovania: postaviť večný príbytok pre telo boha.
Skôr ako pristúpime k Sakkare a jej hlavnému architektovi Imhotepovi, patrí sa pripomenúť udalosti, ktoré poznačili Džoserovo kraľovanie. Pravdupovediac, sme málo informovaní. Z nápisu nájdeného vo Wádí Hammámáte, v údolí, ktorým prechádza cesta z mesta Gept (dnešný Kuft) k Červenému moru, sa dozvedáme, že faraón vyslal výpravy na Sinaj. Na skalách vo Wádí Magára, na sinajskom polostrove, sú vyobrazení viacerí panovníci a medzi nimi aj Džoser. Tento svojím hruškovitým kyjakom udiera kľačiaceho beduínskeho vodcu, čo znamená, že beduín je v pozícii podrobeného. Je to viac ako ojedinelá udalosť a treba v nej vidieť uplatnenie Džoserovej moci nad kočovnými kmeňmi, ktoré sa už viac neodvážia prekročiť hranice Obidvoch krajín. Možno treba tiež vedieť, že Džoser už využíval bane na meď na Sinaji. V každom prípade, klasické zobrazenie faraóna ako zabíja nepriateľa, tu nadobúda osobitný význam. Je to víťazstvo poriadku nad chaosom, víťazstvo Džosera Veľkolepého nad temnými silami zla. Iný jav patrí skôr do legendy ako do histórie, ale jeho význam si zaslúži, aby sme sa pristavili pri niektorých detailoch. Počas Džoserovej vlády vraj prepukol veľký hladomor. Nedozvedáme sa o tom z dobového dokumentu, ale zo stély z čias Ptolemaiovcov vzdialenej mnoho storočí od 3. dynastie. Správu o tom podáva stéla nazývaná „O hladomore" a vytesaná je do skaly na juhu ostrova Sehel, v kraji Elefantína v južnom výbežku Egypta. Zvláštne je, že kňazi, ktorí vytesali tento nápis do skaly, ho datovali do Džoserovej vlády! Zjavne im nešlo o zneužitie niečoho vyrobením falzifikátu. Možno sa teda domnievať, že kráľ Ptolemaios sa identifikoval so svojím vzdialeným a slávnym predkom - Džoserom, aby vlastnému zápasu s hladomorom dodal posvätný charakter. Je možné predpokladať, že historický dokument bol takto prenesený ako ozvena pradávnych udalosti'.

Egypt

2008-10-07T00:57:00.000-07:00

Menimu sa pripisuje aj objav prepychu, alebo aspoň pohodlia. Táto legenda by mala byt' naozaj pravdivá, lebo v krajine sa už vyrábali stoličky, drevené truhlice a toaletné kufríky, dózy na voňavky, farbivá a šperky, jednoduché odevy ako bedrové suknice pre mužov a dlhé plisované šaty pre ženy. Kráľovský materiál, čiže papyrus umožňuje písať na prenosnú a uložiteľnú plochu. Informácie o armáde a súdnictve nám chýbajú, hoci vojsko určite existovalo, keďže umožnilo Menimu dobyť sever. Sám faraón bol jeho najvyšším veliteľom. Bol aj najvyšším sudcom, ktorý aplikoval súbor nepísaných zákonov. Je možné, že každý kraj mal svoj tribunál a zvykové právo, ktorými sa odlišoval od susedného kraja. Pohybujeme sa však po veľmi neistej pôde, no predsa len musíme uznať, že staroveký Egypt nepoznal otroctvo. Na rozdiel od Grécka a Ríma v Egypte nikdy nebola ľudská bytosť úplne zbavená práv a zredukovaná na vec či akýsi živý stroj. Tí, ktorých niektorí historici starého Egypta neprávom nazývajú „otroci", mohli totiž vlastniť pôdu a obrábať ju po práci na veľkom hospodárstve. Mohli by sme teda hovoriť o poddanstve, ale v nijakom prípade o otroctve, a to je jedna z najvýznamnejších hodnôt faraónskej civilizácie.
0 Meniho smrti nevieme nič isté. Legenda hovorí, že kráľa prenasledovali psy po okolí jazera Moeris a bol nútený vojsť do vody, kde sa asi stal korisťou krokodíla. Treba v nej vidieť symbolický príbeh, lebo bohom tohto kraja bol Sobek s hlavou krokodíla. Iné legendy hovoria, že prvého faraóna zabil hroch počas poľovačky, a ďalšia zase, že zomrel vo veku šesťdesiatdva rokov.
Ďalšie neoverené údaje sa týkajú jeho rodiny. Meniho manželka vraj vynašla vodu na vlasy a jeho syn Džer (po grécky Atotis), ktorý bol jeho následníkom, sa vraj venoval lekárstvu a bol údajne zavraždený. Takéto a im podobné výmysly sú často gréckeho pôvodu a týkajú sa mnohých faraónov. Isté však je, že Meniho syn zväčšil, alebo postavil kráľovský palác v Menneferi a že sám patril do kasty kňazov. Prvé dve dynastie pokračovali v diele Meniho. Koncom druhej dynastie žil v Egypte zocelený národ, ktorého bohatstvo sa neustále zväčšovalo. Krajina mala hlavné mesto, jednotnú správu a vyspelé remeselníctvo. Inštitúcia kráľovstva bola pevne zakotvená. Všetko bolo pripravené na nový skok vpred.

DŽOSER VELKOLEPÝ
Príchodom faraóna Džosera na trón sa začína obdobie egyptskej Starej ríše. Džoser vládol od r. 2640 do r. 2575, alebo od 2625 do r. 2605. Prenesme sa teda do 27. storočia pred Kristom, na začiatok 3. dynastie. Staroveký Egypt prežíva jedno z najslávnejších období svojich dejín a možno právom povedať, že je to „Džoserovo storočie".
Podľa A. H. Gardinera je možné považovať Džosera za skutočného zakladateľa 3. dynastie, ktorý spôsobil, ako uvidíme, rozhodujúci zvrat vo vývoji náboženstva, umení a pravdepodobne aj spoločnosti starovekého Egypta. Jeden nepatrný detail poukazuje na to, do akej miery Džoser otvára novú epochu prinášajúcu nové javy: v kráľovskom zozname z Turínskeho papyrusu sa medzi menami faraónov zjavne vyníma Džoserovo meno. Len jeho meno zapísal pisár celkom výnimočne - červeným atramentom. V skutočnosti je to naozaj maličkosť na zdôraznenie takého výnimočného vládcu, jedného z najväčších, ak nie priamo najväčšieho egyptského faraóna. Egyptský kňaz Manehto, ktorý zaviedol zoznamy kráľov, ho nazýva Tosortros a upresňuje, že ním sa začína nová dynastia. Čo sa týka „historických faktov", o 3. dynastii nevieme takmer nič. Presný počet a poradie následníkov kráľov je stále záhadou. Dokonca nie je isté ani to, či Džoser bol skutočne prvým faraónom dynastie. Tieto hmlisté miesta však nemohli zatieniť líniu vrcholov - mocné osobnosti, akými boli sám kráľ Džoser, jeho „prvý minister" Imhotep a geniálni architekti zo Sakkary.

Egypt velkých faraónů

2008-08-11T04:54:00.000-07:00

Egyptské hospodárstvo je založené na náboženstve. Zmeny držiteľov majetkov v skutočnosti zabezpečuje chrám. Všetko sa začína obetovaním darov bohom, bez ktorého by krajina upadla do anarchie a biedy. Až keď sú uspokojení bohovia, možno pristúpiť k uspokojeniu potrieb ľudí a vhodne rozdeliť bohatstvo. Na zber úrody úzkostlivo dozerajú zapisovatelia. Časť úrody obilia putuje do sídelného mesta, kde sa uskladňuje pre prípad hladomoru. Strážené sú aj polia. Černozem je štedrá, darí sa rôznym druhom obilia, mnohým druhom zeleniny, ako šošovici, hrachu, póru, cibuli a tiež ovociu - datliam, figám, hroznu. Na sladenie sa používa včelí med. Dobytok nechýba. Dvory sú plné husí a kačíc. Egyptský roľník má rád svoju pôdu. Nežije sa mu !'ľahko, lebo práca je dosť namáhavá. Obdobie záplav mu však poskytuje príležitosť na dlhší oddych. Keď vody Nílu zaplavia krajinu, trávi čas doma. Jeho blahobyt, ako aj blahobyt všetkých jeho krajanov závisí od blahodarného rozvodnenia Nílu a jeho rozumného využitia. Meni pokračuje v diele započatom kráľom Škorpiónom a zdokonaľuje ho. Vie, že zavlažovanie je pre Egypt otázkou života a smrti. Bez neho by dary obetované Nílu boli zbytočné. Vytvorením silnej ústrednej vlády sa mohol pustiť do viacerých veľkých stavieb. Správcovia krajov sú poverení realizovať stavby podľa plánov vypracovaných kráľovskými majstrami. Na viacerých kľúčových miestach na Níle umiestnili „nílometre", ktoré umožňovali každý rok zaznamenávať, akú hladinu dosiahol Níl pri záplavách. Po vyhodnotení týchto pozorovaní bolo možné predpokladať, ako vhodne hospodáriť s vodou. Príliš rozsiahle alebo naopak slabé záplavy sa rovnali prírodnej a hospodárskej katastrofe, čiže bolo treba sa na ne vopred pripraviť. Kráľovské dokumenty medzi inými významnými udalosťami zaznamenávajú aj údaje o rozsahu záplav. V celom Egypte sa stavajú hrádze a kopú kanály, zasýpajú sa výmole a vyrovnávajú naplaveninové vŕšky. Ostrovčeky uprostred rieky sa obrábajú. Navyše, s výrazným zmyslom pre „ekológiu" sa uchovávajú početné oblasti mokradí na lov, rybolov a kvôli zachovaniu živočíšnych druhov považovaných za nevyhnutné. Nestačilo budovať, bolo treba aj neustále udržiavať kanály, upravovať zavlažovacie zdrže tak, aby úžitok z naplavenín bol maximálny. Hospodársky a duchovný život Egypta sa sústreďoval na stavby chrámov. Stavali ich remeselníci, ktorých Meni istotne pripravoval v štátnych školách. Suroviny nechýbali, či už išlo o kameň, drevo alebo kovy. V okolí Menneferu a vari aj v oblastiach púšte sa otvárali bane a kameňolomy. V období Meniho vlády stromy neboli vzácnosťou: palmy, vŕby, akácie, tamarišky, sykomory poskytovali dostatok dreva. Onedlho odchádzali prvé obchodné výpravy za cédrovým drevom do Libanonu a za cyprusovým do Sýrie. Medenej rudy bolo hojne a meď sa používala na výrobu zbraní a pracovných nástrojov. Bronz bude bežným materiálom až v Strednej ríši, a železo meteorického či iného pôvodu je veľmi vzácne.

Egypt velkých faraónů

2008-08-07T07:00:00.000-07:00

Mennefer je od čias prvej dynastie náboženským a politickým centrom, lebo tu korunovali kráľov. Každý nový kráľ bol, tak ako Meni, korunovaný dvoma korunami: ako faraón Horného a Dolného Egypta. Spojenie Obidvoch krajín je základným princípom vládnutia v tejto krajine a vždy, keď bol porušený, nastal v Egypte úpadok. Meni bol mimoriadny správca krajiny. Rozdelil ju na kraje, po grécky nazývané nomoi. Hieroglyfy, ktorými sú označené, vytvárajú pravouhlý štvoruholník, čo znamená, že sú obkolesené zavlažovacími kanálmi. Každý kraj je jednotka administratívna, geografická, hospodárska, ale najmä náboženská. Správca kraja je fakticky aj veľkňazom boha uctievaného v danom kraji. Existuje veľmi zaujímavý zoznam mien krajov vytesaný v chráme v Edfú v Hornom Egypte. Pochádza z doby Ptolemaiovcov (2500 rokov po Menim) a uvádzajú sa v ňom dôležité informácie o každej provincii. Je to akási teologicko-politická príručka, z ktorej jeden exemplár mal byť uložený v každom chráme. Ten, kto chcel poznať nejaký kraj, mal poznať jeho meno, meno jeho sídelného mesta, mal byť informovaný o relikviách, ktoré sú tam uchovávané, o uctievaných božstvách, o chrámoch a kultových miestach, mal poznať mená tých, čo sú zodpovední za kultové záležitosti, ako aj posvätné funkcie kňazov a kňažiek, mená posvätných plavidiel, vodných plôch, dátumy sviatkov, mená kanálov a poľnohospodárskych oblastí, mená posvätných stromov, ako aj zoznamy zákazov a tabu. Je ťažké hovoriť o počte krajov, ktoré založil Meni. V Starej ríši ich bolo 38 alebo 39, v Strednej ríši 42, čo teoreticky zodpovedalo počtu sudcov v Usirovom tribunáli, kde sa rozhodovalo o posmrtnom osude človeka. Znamená to, že v priebehu rokov dochádzalo k územným zmenám. Vďaka tomuto systému mohlo byť spravovanie krajiny jednoduché a účinné pod podmienkou, že správcovia krajov boli zodpovední a múdri. Nariadenia vychádzali z kráľovského paláca, smerovali do centier oblastí a postupne do menších miest a dedín. Vďaka takejto štruktúre mohol Meni pristúpiť dokonca k sčítaniu ľudu a k súpisu obrábateľnej pôdy. Delta Nílu predstavuje osobitný problém. Takmer vo všetkých egyptologických dielach sa o tejto časti Egypta dočítame, že sa nezachovali dokumenty, lebo vo vlhkom prostredí sa ani nemohli zachovať. Dnešná delta s poliami, stromami, početnými kanálmi a dedinami skutočne nie je taká ako za čias Meniho, keď to pravdepodobne bola len rozsiahla vodná plocha s bohatou vegetáciou, miesto ako stvorené na lov zveri a rybolov. Neexistovalo pobrežie s prístavmi, ktoré aj o niekoľko storočí neskôr boli len riečnymi prístavmi uprostred delty. Možno teda predpokladať, že „mestá" ako Puto a Busiris, doložené v egyptských dokumentoch, boli len svätyňami, či posvätnými miestami, kam ľudia prichádzali len počas sviatkov, a nie obývanými oblasťami. Takýto pohľad spochybňuje existenciu kráľovstva Dolného Egypta porovnateľného s Horným Egyptom z hľadiska úrovne obývaných lokalít a hustoty osídlenia. Aj víťazstvá kráľov z juhu nad severom sa javia skôr ako relatívne nenáročné pripojenia kmeňov žijúcich na dosť divokých miestach, teda išlo skôr o vývoj civilizácie než o vojenské dobývanie. Pod Meniho prísnym dohľadom sa krajina organizuje: existuje združenie remeselníkov; centrálna správa riadi sýpky, stavbu lodí a chrámov; obrábanie pôdy a chov dobytka sú tiež organizované. Je potrebné hneď zdôrazniť jednu charakteristickú črtu: všetko patrí kráľovi, lebo egyptská zem patrí jemu. On ju zdedil od samotných bohov a tí ho poverili, aby zabezpečoval jej prosperitu. Neexistuje teda osobné vlastníctvo, aj keď faraón môže poskytnúť do užívania nejaké väčšie či menšie parcely zeme tým, ktorí mu oddane slúžili. Takto vznikajú panstvá veľkých hodnostárov, ktorí sú, tak ako kráľ, zodpovední za dobrý stav svojich území.

2008-08-01T13:03:00.001-07:00

Výsledok je jasný. Narmer pokračoval v Škorpiónovom diele a dospel k logickému vyústeniu. Po upevnení svojej moci na juhu vládol teraz nad celou krajinou. Je tu však problém. Zoznamy kráľov sa skutočne začínajú istým faraónom nazývaným Meni. Jemu sa pripisuje zjednotenie, on je zakladateľom novej a originálnej kultúry v porovnaní s tými, ktoré sa na egyptskom území nachádzali predtým. Z tohto hľadiska je prekvapujúci aj výjav v Ramesseu - vo wasetskom zádušnom chráme Ramesseho II. - znázorňujúci sprievod kňazov počas náboženskej slávnosti. Každý kňaz nesie obraz jedného kráľa a podľa počtu panovníkov nechýba ani postava záhadného Meniho, ktorý sa teda uchoval v pamäti. Dnes, po dlhých diskusiách sa prijal názor, že Meni a Narmer je pravdepodobne tá istá osoba. Meni, prvý kráľ-človek, nasledoval po bohoch a polobohoch, ktorí vládli v krajine celé tisícročia. Už samotné jeho meno je zaujímavé. Po egyptsky sa číta ako mni, čiže „Ten, ktorý zostáva", „Ten, ktorý zotrváva", „Ten, ktorý trvá večne". Meni je teda „večný" faraón, nesmrteľný koreň, z ktorého vyrástol obrovský rodostrom dynastií. Philippe Derchain hovorí, že je to kráľ Niekto, akýsi neosobný kráľ. Iste preto sa Menimu pripisuje aj objav písma - ide o fakt síce historicky nepresný, ale zato s hlbokým náboženským významom. Hieroglyfické písmo je skutočne typickým nástrojom kultúry, a preto aj Večný Meni je pre Egypt symbolickou postavou prvého obdobia prosperity a slávy krajiny. Zakladateľ Meni potvrdil túto povesť aj tým, že založil sídelné mesto, ktorého dôležitosť trvala počas celej dlhej histórie Egypta. Podľa Manehta a Herodota sa Meni rozhodol vybudovať v krajine dôstojné centrum nového štátu, ktorý riadil. Výber miesta vyhovoval zjavným politickým dôvodom, lebo mesto Mennefer (Memfis), ktorého jeden z egyptských názvov znie: „Váha oboch krajín" sa stavalo v nílskej delte, na strategickom mieste, ktoré bolo akousi hranicou medzi Dolným a Horným Egyptom. Mesto bolo pre Staroegypťanov v prvom rade náboženským strediskom, kultovým miestom, od ktorého sa odvíjal ekonomický život. Meni premenil starú osadu, kde uctievali boha Ptaha, jedného z patrónov remeselníkov, na mesto považované za „život Obidvoch krajín", súbor pevných budov dokonalej krásy. Samotný názov Egypt možno pochádza z egyptského výrazu hut-ka-Ptah „palác Ptahovho ka" (meno hlavného chrámu v Menneferi), po grécky Aigyptos. Známa je aj legenda, podľa ktorej Meniho syn dal vystavať v Menneferi palác a pomenoval ho per-aa, „veľký príbytok". Odtiaľ pochádza výraz „faraón". Ako si predstaviť toto prvé sídelné mesto, Meniho vrcholné dielo? Istotne ho tvorili domy postavené z nepálenej tehly, veľké i malé obydlia so záhradami. Uprostred bola prijímacia miestnosť, cez ktorú sa vstupovalo do súkromných bytov. Mesto Mennefer bolo postavené na západnom brehu Nílu, neďaleko rieky. Obklopovali ho úrodné polia a palmové háje. Bola to biela pevnosť s ulicami v tieni stromov, ktorú pred záplavami chránila veľká hrádza. Takýto výtvor predpokladá vysoký stupeň civilizácie. Meni dal vyučiť veľký počet kráľovských remeselníkov, mimoriadne zručných architektov a sochárov. Ako veľkňaz boha Ptaha, ktorý mal v Menneferi obrovský chrám, stal sa náboženským vodcom remeselníkov. Aj preto v tejto oblasti dlho uctievali Meniho kult. Mesto Mennefer je nesmiernym posvätným symbolom. Podľa egyptskej mytológie sa zrod života na zemi pri stvorení sveta prejavil! vynorením prvotného pahorka uprostred vôd. Meniho meno stotožňovali s bohom, ktorý nechal život vynoriť sa vo forme tohto vŕšku, ktorým mohlo byť len sídelné mesto Mennefer. Možno tiež predpokladať, že kráľovskí robotníci vysušili pôvodnú močaristú krajinu, kde potom vykopali základy mesta. Existuje aj grécka legenda s podobnou tematikou: podľa nej Meni založil Krokodilopolis, stredisko Fajjumu, t.j. mesto, ktoré vystúpilo z vôd.

MENI A VZNIK NÁRODA

2008-07-30T02:50:00.000-07:00

Obdobie nazývané „preddynastické" sa končí. Odrazu významne vzrastá počet obývaných sídel. Krajina je v pohybe a mení sa. Nastal prílev cudzej populácie? Nevieme. Možno by sme mohli uvažovať o tom, že sa v Egypte usadili kočovníci z púštnych oblastí na východe a západe.
Došlo k zásadnej udalosti: k zjednoteniu oboch krajín - Horného a Dolného Egypta, pod vedením jedného muža. Rodí sa egyptský národ. O tomto rozhodujúcom fakte sa dozvedáme z dosky kráľa Narmera (Meni) objavenej v Hierakonpole (Nennisovet, Neninisut). Tento malý pomník, vysoký 63 cm, spája vlastne dve epochy. Tento objekt spôsobom zobrazovania patrí ešte do preddynastického obdobia, ale zobrazené scény už hovoria o existencii 1. dynastie. Doska zo zelenej bridlice je z oboch strán zdobená. Výjavy sú rozdelené do troch registrov nad sebou. Dve kravské hlavy v hornej časti symbolizujú bohyňu vesmíru Hathor, ktorej meno znamená „Horov príbytok". Hor je základné označenie faraóna, a tak kráľ zobrazený na tejto pamiatke je pod ochranou bohov i nebies. Správa o zjednotení obidvoch častí egyptského územia je jednoduchá a jasná: na lícnej strane má panovník bielu korunu Horného Egypta, zatiaľčo na rube má červenú korunu Dolného Egypta. Ide teda o prvého faraóna, ktorý vládol nad juhom aj nad severom. Doba egyptských dynastií vstupuje do dejín. Narmer, ktorého meno je napísané v trojuholníku medzi dvomi hlavami kráv, sa v hlavnej scéne na rube dosky chystá rozbiť hlavu porazenému nepriateľovi. Jeho vysoká, posvätne meravá postava s kyjom v ruke pôsobí vznešene, mocne a dôstojne. Má bradu, okolo bokov obradné rúcho - bedrovú suknicu a za pásom býčí chvost. Kráľ je bosý, za ním kráča hodnostár, ktorého postava dosahuje iba tretinu kráľovej výšky. Je poverený niesť kráľove sandále. V dávnych časoch boli totiž sandále prepychovým predmetom, ktorý nemá zašpiniť prach ciest. Umelec zdôraznil Narmerovo mocné svalstvo a jeho absolútny pokoj. Nijaká ukrutnosť, nijaké zverské násilie nie sú súčasťou rituálneho obradu, ktorý vykonáva prvý faraón. V skutočnosti v súlade s príkazmi bohov si len podrobil toho, kto sa staval na odpor harmónii sveta. Kráľa chránil božský sokol a dovolil mu zvíťaziť, aby Egypt mohol žiť v mieri. V hornom registri na rubovej strane dosky kráľ s červenou korunou na hlave kráča k bojovému poľu, kde sú do šíkov uložené telá sťatých a zviazaných nepriateľov. V strednom registri je trochu nezvyčajný výjav: dvaja bradatí muži pomocou lán držia dva zvery s dlhými, navzájom prepletenými obrovskými krkmi. Interpretácia anglického egyptológa Gardinera sa nám vidí výstižná: výjav pravdepodobne symbolizuje spojenie dvoch častí krajiny - severu a juhu. V dolnom registri mocný býk rúca ohradu s cimburím, obkolesujúcu mesto. Nepriateľ sa zvíja od bolesti pod kopytami zvieraťa. Je to nový symbol Narmera - víťaza, dosť silného na to, aby si podmanil územia, ktoré by sa mu postavili na odpor.

2008-07-08T05:26:00.000-07:00

* * *

Ako dlho trvala preddynastická doba a kedy vládol kráľ Škorpión? To nevieme. Niektorí archeológovia hovoria dokonca o niekoľkých storočiach. Dnes sa prikláňame k doktríne krátkej chronologizácie. Hornung sa nazdáva, že Škorpión žil okolo roku 3000 pred n. I. a že 1. dynastia nastúpila okolo roku 2950 pred n. I. K tejto chronologickej nepresnosti sa pridružujú ďalšie neistoty. Predpokladalo sa, že budeme môcť stanoviť, že neskorá preddynastická doba, čiže obdobie tesne pred Menim, zahŕňa panovanie dvoch kráľov, teda Škorpióna a istého Kaa. Avšak niektoré tradície hovoria až o šesťdesiatich kráľoch z delty Nílu, o celej línii vládcov Horného Egypta siahajúcej až do roku 5500 pred n. I., ba hovoria dokonca, že v Egypte vládlo sedem kráľovien - a táto posledná legenda poslúžila ako základ hypotézy o akomsi pradávnom matriarcháte.
Ponúka sa takýto záver: pred Menim Egypt nebol zjednotený. Škorpión vládol len v Hornom Egypte. Veľkým problémom zostáva určiť, aké boli vzťahy medzi juhom a severom, čiže medzi Horným a Dolným Egyptom. Bridlicové dosky, ktoré sme už spomínali, hovoria o súbojoch medzi kmeňmi. Škorpión bol iste zo všetkých kmeňových vládcov najšikovnejší, schopný vytvoriť koalíciu, vďaka ktorej potom presadil svoju moc nad obyvateľstvom severu. Bola však delta Nílu zvrchovaným kráľovstvom? Odohrala sa skutočne medzi dvoma časťami krajiny veľká vojna, symbolizovaná zápasom medzi Sutechom, vládcom Horného Egypta, a Horom, vládcom Dolného Egypta? Možno o tom pochybovať. Niektorí egyptológovia naďalej používajú metódu Gréka Efora, podľa ktorej sú historické udalosti skryté v mytologických príbehoch, a opúšťajú racionálne úvahy v prospech teologického a symbolického myslenia. Historici náboženstiev, ako Mircea Eliade, Heinrich Zimmer, Jean Servier a iní však jasne dokázali, že mýtus je skutočným príbehom, hodnotou samou osebe, súčasťou civilizácie, ktorá sa podieľa na tvorbe dejín - a nie naopak. V preddynastickom období bola delta Nílu rozsiahlou močaristou rovinou. Samotné údolie Nílu ani zďaleka nepripomínalo jeho dnešný vzhľad. Bohatá vegetácia, okrajové oblasti ešte nezasiahnuté dezertifikáciou a močiare, miestami porovnateľné s deltou, ktoré tvoria zelenú, vodnatú krajinu. Po najstarších mestách v delte, ako boli Puto (Buto), Busiris a Sau (Sais) niet ani stopy. Kladieme si však otázku: a mohli vôbec zostať? Neboli to pôvodne posvätné, mimoriadne uctievané miesta, akési ostrovy v nekonečnom mori, ktoré vytvorila delta Nílu? Základným mýtom je pradávne víťazstvo Hora nad Sutechom. Neskôr, okolo roku 3200 pred n. I., to bolo naopak. Pán južnej oblasti pri Herakleopole ovládol sever. Mýtus sa akoby obrátil naruby, ale kľúčom k rozlúšteniu tohto protikladu je osoba faraóna. Od vzniku sveta až do jeho konca budú bratia Hor a Sutech nepriateľmi a budú proti sebe bojovať. Úlohou faraóna je byť tým tretím, ktorý zastaví boje, spojí obe časti krajiny a zjednotí ich. Ale po každý raz, keď umrie kráľ, Hor a Sutech znovu začnú bojovať, až kým na trón nenastúpi nový faraón. Z tohto pohľadu je zrejmé, že mýtus vôbec nepripomína historické udalosti, ktoré zostanú navždy neoveriteľné, ale že je nositeľom veľkej civilizačnej idey a prazákladom egyptskej moci. Pod Škorpiónovou ochranou sa oblasť močarísk a lesov postupne mení na obrábateľnú zem. Pravidelné záplavy sa začínajú využívať, ich voda prináša bohatstvo a práca ľudí úžasné nádeje. Vďaka zavlažovaniu sa z úrodnej naplaveniny vynára originálna civilizácia. Črtá sa aj ďalšia, rovnako významná revolúcia: rodí sa najdokonalejší jazyk, aký kedy človek vytvoril - hieroglyfy. Posvätný jazyk, ktorý je tiež tvorcom kultúry a civilizácie. Aj meno kráľa Škorpióna je napísané hieroglyfom. Z dosiek preddynastickej doby už možno vycítiť, že hieroglyfické písmo sa formuje, že myslenie ľudí čoraz rýchlejšie smeruje k dosiahnutiu originálnej výrazovej formy. Každý hieroglyf je súčasne umeleckým dielom, symbolom, znakom - ideogramom, nositeľom fonetických
a hláskových hodnôt. Niektoré znaky vytvárajú aj istý druh abecedy, podľa ktorej sa dodnes adepti egyptológie učia dešifrovať ich význam. Vznik hieroglyfického písma je neoddeliteľný od zjednotenia Egypta: ide o spoločný jazyk pre celú krajinu, slúžiaci na zaznamenávanie vôle bohov a kráľov, o jazyk s magickou silou.

2008-06-23T02:41:00.001-07:00

Prekvapujúci je spôsob zobrazenia, odlišný od egyptského. Máme tu do činenia s typickým mezopotámskym dielom. Možno sa objavuje aj v koncepcii veľkých tehlových hrobiek prvej dynastie, v mýtoch o podivných zvieratách, ako bol napríklad bájny vták - gryf. Ako však dokázať reálny vplyv Mezopotámie na Egypt? Ak by sme sa aj mohli domnievať, že za kráľa Škorpióna naozaj existovali kontakty medzi civilizáciou Elamcov, Sumerov a Egyptom, predsa len nevieme dokázať existenciu spoločnej blízkovýchodnej kultúry, ktorá by predchádzala zrodu dvoch civilizácií, jednej ázijskej a druhej v údolí rieky Nílu. Nôž z Gebel el-Araku zostáva záhadným predmetom. Určite ide o rituálnu zbraň, ktorá bola uložená v svätyni ako pamiatka na súboj. Ak by sme vylúčili možnosť mezopotámskej invázie, potom je celkom možné, že umelci pochádzajúci z Prednej Ázie sa veľmi skoro usídlili v Egypte a vytvorili diela, ktorých krásnym príkladom je táto rukoväť noža. V tomto zmysle mohli čiastočne prispieť k formovaniu rodiaceho sa umeleckého povedomia Egypťanov a poskytnúť mu symbolické témy, ktoré faraónovi umelci pretavili do vlastnej reči. Človek - krotiteľ levov musel zaujať pozornosť ľudu, ktorý vo faraónovi videl hlavne zjednotiteľa Obidvoch krajín, panovníka s dvoma korunami a chránenca dvoch božstiev: bohyne supice a bohyne kobry.

2008-06-19T03:09:00.001-07:00

obradoch nebalili mŕtvych do rohoží alebo koží, ale ukladali ich do pleteného koša, neskôr do rakvy z pálenej hliny alebo z dosák. Rozvíjalo sa spracovávanie kovov a stolárstvo. Zdokonalilo sa používanie pazúrika a medi, ako aj tkanie látok. Hojná bola keramika zdobená pomerne zložitými výjavmi, ktoré zobrazovali napr. ľudí, lode. Nádoby z tvrdého kameňa a hlavice kyjov sa vyrábali vo veľkom.
Kráľ Škorpión bol buď pôvodcom alebo dedičom tohto spoločenského a hospodárskeho rozvoja. Ako náčelník kmeňa sa stal kráľom a vládol obyvateľstvu prosperujúcich krajov. Kam až siahalo jeho kráľovstvo? Možno po mesto Tura, severne od Menneferu (Memfisu), ktorý vtedy ešte neexistoval: je to iba hypotéza založená na objave akéhosi črepu označeného jeho menom a nájdeného na týchto miestach. Centrum života krajiny, ktorú riadil, sa nachádzalo pravdepodobne v Hierakonpole, medzi Luxorom a Asuánom. Dnes je tam len púšť, ale našiel sa tam významný komplex hrobov, ktorých steny pokrývajú maľby. Môžeme na nich vidieť výjavy z poľovačiek, súboje, tanec, plavby po mori, slovom ide o obraz už rozvinutej civilizácie. Legenda hovorí o kráľovstve, ktoré pod záštitou sokolieho kráľa trvalo vyše dvanásť storočí. V egyptskej mentalite zostáva Hierakonpolis posvätným mestom rovnako ako Puto v nílskej delte. Tu si však treba pripomenúť výstižnú analýzu amerického egyptológa J. A. Wilsona a jeho presvedčivú argumentáciu. Podľa neho „kráľovstvá" Hierakonpolis a Puto neboli kráľovskými sídlami: Hierakonpolis leží vo vyprahnutej, neúrodnej oblasti a Puto je len ostrovčekom v močarinách nílskej delty. Išlo teda zrejme o posvätné pútnické miesta obdarené božskou mocou, a nie o obývané oblasti. Medzi Líbyjčanmi a Egypťanmi zriedkavo vládlo porozumenie. Konflikty siahajú do dávnych čias. Prvý je zaznamenaný na doske nazývanej „Líbyjský tribút" a pochádzajúcej z preddynastickej doby. Na tejto kamennej pamiatke vidíme rôzne zvieratá privezené do Egypta, býky, somáre, barany. Sú na nej zobrazení aj ľudia s pierkami vo vlasoch, v bedrových zásterkách, s chráničmi na penise, ale je ťažké povedať, či ide o Líbyjčanov alebo egyptských poľovníkov. Je možné, že tento dokument pripomína prvé historicky doložené víťazstvo Egypta nad Líbyou. Líbyjský problém teda existuje od preddynastickej doby. Medzi kultúrou a ekonomickým potenciálom Egypťanov žijúcich v dedinách pri Níle a obyvateľstvom vzdialeným od tejto veľrieky je jasný rozdiel. Klimatické zmeny, ktoré spôsobili vyprahnutie voľakedy úrodných krajov, prinútili odrazu Líbyjčanov žiť v chudobnej krajine, tak ako žili beduíni v Arabskej púšti. Budú navždy žiarlivo hľadieť na bohatú egyptskú zem a občas sa odvážia k lupičským nájazdom. Oveľa neskôr sa Líbyjčanom dokonca podarilo vystúpiť na krátke obdobie na egyptský trón. Počas vlády kráľa Škorpióna vznikol teda faraónsky Egypt. Otázkou však zostáva, či k tomuto bájnemu zrodu prispela len jeho genialita alebo aj vonkajšie vplyvy. Dosky s vojnovou tematikou hovoria o konfliktoch medzi Egypťanmi a kmeňmi žijúcimi v okrajových častiach krajiny, ale nenachádzame na nich stopy po veľkej invázii prichádzajúcej zvonka, napríklad z východu. Iba na základe jediného predmetu by sme mohli vysloviť takúto hypotézu: slonovinová rukoväť noža z Gebel el-Araku, uložená v múzeu v Louvri, je ozdobená z obidvoch strán. Vidíme na nej postavu ovládajúcu dvoch levov a svorku šeliem pod nimi; na druhej strane je súboj. Ako zbrane slúžia palice. Sú tam aj lode, plávajúci ľudia a tiež utopení.

2008-06-15T01:40:00.001-07:00

Pred nástupom kráľa Škorpióna k moci egyptská civilizácia nejestvovala. Možno hovoriť len o miestnych kultúrach, ktorých remeselné výrobky sú viac či menej vydarené. V preddynastickom období, za Škorpiónových čias, nastala aj zmena v archeologickej dokumentácii. Zistilo sa napríklad, že pri pohrebných
1 Klimatické zmeny, o ktorých nemáme dostatočné vedomosti, zohrali istú úlohu pri premene krajiny. Hoci za čias kráľa Škorpióna bola krajina oveľa lesnatejšia než dnes, priemerné teploty sa asi veľmi približovali dnešným. Hlavné je, že Egypt mal mierne, zdravé podnebie. Vysoké teploty boli len v lete a najmenej príjemným obdobím bol koniec októbra, keď hady a škorpióny vyliezali zo svojich úkrytov. Rozdiely medzi nočnými a dennými teplotami boli výrazné a v zime dosahovali až 15°C, pričom priemerná teplota bola asi 20"C. V egyptskej literatúre sa hovorí o prudkých ochladeniach, lebo v noci bývalo dosť čerstvo. To malo za následok stavanie domov. Prírodné podmienky nútili teda Egypťanov, aby sa stali staviteľmi, a podmienky na prácu boli nepriaznivé len v istých obdobiach vo všeobecnosti priaznivého roka.

2008-06-10T01:02:00.000-07:00

Čoskoro začali Egypťania stavať lode. V časoch kráľa Škorpióna už museli existovať špecializované remeselnícke dielne. Nehovoríme len o výrobe jednoduchých člnov zo šachora, ale o plavidlách z dreva. Egyptská krajina sa zmenila. Dnes Je tu veľmi málo stromov. Avšak robotníci kráľa Škorpióna mali zrejme k dispozícii dostatok dreva z lesov na stavbu lodí.1
Aj keď sa následkom záplav údolie Nílu premenilo na obrovské jazero, styky medzi obývanými oblasťami sa celkom neprerušili. V skutočnosti dediny stáli na miernych vyvýšeninách pospájaných cestami na vrcholoch hrádzí. Ako sme si už povedali, v egyptskej mentalite nič nie je zredukované len na materiálnu, svetskú hodnotu. Pozemský Níl má svoj vzor v nebeskom Níle. Keď vody Nílu zalejú krajinu, ponorí sa Níl do praoceána, z ktorého vystúpia len pásiky zeme, prvé pahorky, na ktorých vzniká život. Jednoduchým striedaním ročných období prežíva egyptský ľud každý rok znova najzákladnejšie a najhlbšie mýty o stvorení.
Podľa Egypta je svet skutočne obkolesený veľkým kruhovým oceánom, akousi formou boha Nuna, energie, z ktorej pochádza všetko. Nad zemou je obloha podopretá štyrmi piliermi s orientáciou na juh. Čo sa týka ducha rieky Nílu, volá sa Hapi. Je skutočným otcom-živiteľom, vďaka ktorému sú ľudia šťastní. Hapi je obojpohlavný duch zrodený v jaskyni pri Asuáne,neďaleko prvého kataraktu.

2008-06-08T12:00:00.000-07:00

Existuje aj pravdepodobnejšia hypotéza: motyka je skutočne nástrojom budovania, a nie zbraňou; kráľ Škorpión a jeho spojenci konali teda ako zakladatelia osád, pravdepodobne v močaristých oblastiach, ktoré dovtedy neboli využívané, a tak zhodnotili aj pásy zeme v delte Nílu. Je možné, že v čase, keď vznikla táto doska nazývaná „Líbyjský tribút", bolo možné, že bol Škorpión ešte iba jedným z lokálnych vládcov. Vráťme sa však k hlavici kyja, ktorého tretí register znázorňuje kľukatý tok Nílu a roľníkov pri práci. Kráľ Škorpión ukazuje týmto spôsobom, že počas svojej vlády podporoval ekonomické aktivity krajiny.
Zvrchovaným panovníkom je boh Hor. Škorpión je chránencom božského sokola a ako vládca Horného Egypta má titul „ten, ktorý patrí trstine" ako všetci faraóni. Nosí jednoduché šaty. Za pásom má býčí chvost, symbol moci. Jeho úloha kráľa-mága spočíva vo vedení víťazných bitiek, ale aj v zabezpečení pôdy a žatvy. Tieto základné úlohy zobrazujú výjavy na hlavici kyja. A jeden z nich si zasluhuje osobitnú pozornosť - sú to záplavy. Podľa slávneho Herodotovho výroku je Egypt darom rieky Níl. Bez geniálnej činnosti Egypťanov konfrontovaných s prekvapujúcim prírodným javom by však zostal iba prázdnym slovom. 6500 km dlhý Níl pramení pri rovníku, preteká Sudánom, Núbiou a prekonáva šesť kataraktov, kým dorazí do Egypta. V júni jeho hladina postupne stúpa. V júli sa jeho vody zakalia bahnom a sfarbia do hnedočervena. Spôsobuje to splavený materiál pochádzajúci z Etiópie; totiž abesínske bahno je bohaté na živiny a dáva naplaveninám Nílu mimoriadnu kvalitu. Vody z tropických oblastí putujú teda od konca mája či začiatku júna a do Egypta dorazia až v lete, keď slnko najviac páli. V júli sa rieka vylieva z koryta, zalieva Egypt a zanecháva tu úrodné naplaveniny. Keď jej vody v októbri opadnú, možno siať. Roľníci veľmi rýchlo pochopili, že môžu získať aj tri úrody ročne pod podmienkou, že vybudujú zavlažovací systém. A práve vtedy zasiahne faraón. Takýto projekt si totiž vyžaduje aktívnu účasť štátu. Zavlažovanie, výkop kanálov a ich udržiavanie, ak má byť účinné, si vyžaduje, aby ho zorganizoval faraón. Výjavy vytesané na hlavici kyja z Hierakonpola dokazujú, že kráľ Škorpión, vládca Horného Egypta, jasne pochopil význam ovládnutia a využívania záplav Nílu. Kanály sú ako krvné riečište, ktoré umožňuje životu prúdiť v obrovskom tele, akým je egyptská zem. Je jasné, že po klimatických zmenách, ktoré spôsobili opadnutie vôd a dali ľuďom novú pôdu na obrábanie, boli vynájdené aj primitívne zavlažovacie postupy. V Núbii sa našli stopy týchto prvých zavlažovacích techník vo forme zdrží, kde zachytávali záplavovú vodu. Genialita egyptských kráľov však spočívala v tom, že vytvorili komplexný plán zavlažovania. Každý rok bolo treba splanírovať obrábateľnú pôdu, upevniť zadržiavacie hrádze a vyčistiť kanály. V čase medzi dvoma záplavami sa musel urobiť kus práce podľa presného plánu. Samotné hrádze sa nestavali akokoľvek a kdekoľvek. To všetko si vyžadovalo existenciu úradu stavbyvedúcich, ktorí rozhodovali o tom, ako maximálne využiť úrodnú energiu poskytovanú záplavami. Jedine silná a centralizovaná moc, ktorú stelesňoval faraón, bola schopná úspešne realizovať takúto úlohu. V tomto smere bol kráľ Škorpión geniálnym inovátorom. On vytrhol Egypt zo staroveku, keď ho naučil ovládať prírodný živel, ktorý sa mohol stať zdrojom významného bohatstva. Dnes nám jeho dielo pripadá jednoduché, až samozrejmé. Keď sa však prenesieme do jeho doby, musíme uznať, že to bol génius. Níl ako zdroj života a úrody bol aj základnou komunikačnou cestou. Pre Egypt to bola vlastne „diaľnica", využívaná na cesty z jedného konca na druhý, ekonomická os, ktorá podporovala styky medzi krajmi a upevňovala súdržnosť spoločnosti. Severozápadný vietor umožňoval aj plavbu proti prúdu a pri plavbe dolu prúdom bolo zase možné použiť plachty, ak bol prúd príliš rýchly.

2008-05-22T08:40:00.000-07:00

Odrazu sa objaví kráľ. Pôsobivá, majestátna osobnosť, s bielou korunou Horného Egypta na hlave. To už nie je náčelník kmeňa, ale skutočný vládca. Koruna je toho neklamným dôkazom. Jeho meno však zostáva záhadou: je napísané hieroglyfom v podobe škorpióna, ktorého čítanie nie je dokázané. A tak ho zjednodušene nazývame kráľ Škorpión. Pripisuje sa mu viacero predmetov, napríklad nádoba z Tury a obetné dary nájdené v chráme v Hierakonpole (v jazyku starovekých Egypťanov Nechen). Základným dokumentom je však obdivuhodný fragment hlavy ceremoniálneho kyja pochádzajúci tiež zo sídla pri Hierakonpole. Dnes sa nachádza v Ashmolean Museum v Oxforde. Je z vápenca a reliéfy na ňom zobrazujú niekoľko scén zachytávajúcich objavenie faraóna v dejinách. Výjavy sú rozdelené do troch registrov, čo je typickým znakom starovekého egyptského umenia. V najvyššom registri vidno štandardy krajov, ako aj mŕtve vtáky – pravdepodobne cíbiky - a luky visiace na štítoch so symbolmi krajov. V alegorickom sprievode krajov spoznávame symbol boha Sutecha (kompozitné zviera) a boha Mina podivného tvaru, o ktorom sa nazdávame, že ide o meteorit. Tento „kreslený seriál", ako by sme ho mohli nazvať, má svoj presný význam: kráľ Škorpión vyhlásil svoju moc nad krajmi Horného Egypta. Na čele vojska porazil populáciu symbolicky znázornenú vtákmi cíbikmi a šípmi, nepochybne obyvateľov delty Nílu a kočovníkov žijúcich na hraniciach Egypta a v oázach. Tak pred nami ožíva veľké víťazstvo Juhu nad Severom. Tu je začiatok vládcu národného významu, ktorý je napriek všetkému iba pánom Horného Egypta. Treba poznamenať, že kráľ Škorpión sa v tejto scéne nedal zobraziť ako dobyvateľ. Stretávame sa s ním až v druhom registri, v kontexte mieru a budovania. Na hlave má bielu korunu, je odetý v slávnostnom rúchu so zvieracím chvostom pripevneným k opasku, padajúcim dozadu. Oboma rukami drží motyku a kope ňou kanál. Oproti nemu, povyše jeho tváre, je sedemcípa hviezda a škorpión. Vývesný znak predchádza samotného kráľa iste preto, aby oznámil krajine ním započaté dielo. Jeden kňaz odnáša v koši zem, ktorú faraón vykopal. Ústrednou postavou výjavu je postava kráľa, obrovská v porovnaní s jeho služobníctvom. Malé postavy služobníkov a obrovská postava vládcu, to je tiež konštantný znak umeleckého výrazu Egypťanov. Nie je v tom nijaká megalománia, iba snaha vyjadriť rozdiel medzi zobrazovanými bytosťami: medzi kráľom-bohom na jednej strane a ľudskými bytosťami na druhej strane. To isté pravidlo a obdobná myšlienka sa môže vzťahovať na správcov veľkých majetkov: šľachtic, ktorý sedí nad tromi registrami znázorňujúcimi rôznych remeselníkov v jeho krajine, pozoruje ľudí, za ktorých je zodpovedný a ochraňuje ich zo svojej výšky. Jeho postava a veľkosť sa zväčšujú s jeho schopnosťou riadiť iných a dohliadať na tých, ktorých zamestnáva. To isté platí pre faraónov. Kráľ Škorpión sa pred nami objavuje v rituálnom obrade, v obrade vzniku. 0 3500 rokov neskôr, v sieňach ptolemaiovských chrámov, ako je Esna alebo Kóm Ombo (po egyptsky Nubet), uvidíme takých rímskych panovníkov, ako boli Severus, Caracala a Decius, oblečených ako egyptskí faraóni, pri výkope základov a vytyčovaní bodov na výpočet orientácie budúceho chrámu. Práca kráľa Škorpióna evokuje súčasne výstavbu zavodňovacích kanálov, základného ekonomického činu, ako aj posvätnosť vlastníctva zeme. Isté je, že kultovými stánkami v jeho dobe boli iba kaplnky postavené z ľahkých materiálov, chránené ohradou. V ničom sa nepodobali na obrovské grécke či rímske chrámy. Gestá kráľov sú však totožné. Na jednej doske z archaického obdobia vidíme hradby mesta a nad nimi symbolické postavy leva, sokolov a škorpióna, ktorí držia motyku. Interpretácia je neľahká. Ide o viaceré podoby egyptského kráľa? Alebo je to zobrazenie viacerých náčelníkov, ktorí vytvorili koalíciu, a kráľ Škorpión bol jej súčasťou? Dlho sa myslelo, že táto scéna zobrazuje rozbitie osady.

Egypt

2008-05-19T09:02:00.000-07:00

Existuje nejaká charakteristická egyptská rasa? Na takúto otázku je dosť ťažké odpovedať. Egyptský človek je možno syntézou viacerých rás : kočovníkov blúdiacich po saharskej savane, Severoafričanov blízkych Berberom a Kabylom, Semitov prichádzajúcich zo severu od Sinaja a z juhu z oblastí Arabskej púšte. Kostry z preddynastického obdobia patria k európskym aj negroidným typom, preto sa možno domnievať, že došlo k miešaniu týchto dvoch rás. Uvažovalo sa aj o nejakej dávnej veľkej blízkovýchodnej kultúre, ktorá svojimi vetvami zasahovala aj do severovýchodnej Afriky aj do západnej Ázie. Údolie Nílu by tak bolo ideálnym priestorom na miešanie populácií. Stopy o tom môžeme nájsť v analogických mytológiách známych v rôznych civilizáciách (napríklad o Usirovi a Adonisovi), v lingvistických analógiách, porovnateľných zbraniach a v oblečení. Prečo nepripomenúť aj sťahovanie národov, cesty Mezopotámcov, Ázijcov a ďalších, ktorí prichádzali do Egypta? Niektorí popustili uzdu fantázii a videli v Egypťanoch dokonca mimozemšťanov, ktorí mali kolonizovať mimoriadne úrodný priestor na zemeguli.
Najzákladnejšia slušnosť nám káže povedať, že nevieme nič definitívne o pôvodnej rase Egypťanov. Evidentne sú to bieli Afričania, ktorých mentalita, videnie sveta a civilizačný vývoj sú pre Európanov pochopiteľné, zatiaľ čo preniknúť do hĺbky afrického myslenia je pre nich takmer nemožné. Európan nemá nijaké ťažkosti precítiť egyptské umenie ani pochopiť myšlienku, ktorá, hoci je veľmi odlišná od myslenia v modernej dobe, je však vpísaná v hĺbke nášho vedomia.

2008-05-02T04:05:00.000-07:00

Ak teda nie sú známe jaskynné obydlia, konštatujeme, že egyptský starovek nepredstavuje nič originálne v porovnaní s klasickými schémami, ktoré vypracovali znalci staroveku. Ľudia najstarších dôb sa venovali lovu, zberu, opracovávali pazúrik a iné tvrdé kamene. Skôr než sa usadili, žili asi kočovným spôsobom života, venovali sa pastierstvu na savanách, ktoré boli od 7. do 3. tisícročia čoraz nehostinnejšie. Objavuje sa tkáčstvo, košikárstvo a hrnčiarstvo. Vieme, že obilie sa v údolí Nílu začalo pestovať medzi rokmi 4600 až 4200 pred n. I. a pripravilo tak rozvoj roľníctva. Pravdepodobne v tomto období ľudia začali aj zavlažovať, siať do usadených naplavenín, organizovať lov a rybolov, stavať obetné miesta bohom, hĺbiť hroby, kam ukladali vzácne predmety, ktoré mali slúžiť zosnulým na druhom svete. Egyptský starovek je predovšetkým prekvapujúcou dobou kamennou, keď remeselná zručnosť dosiahla majstrovstvo, ktoré počas doby faraónov nikdy neupadlo. Dokonalosť spracovania možno konštatovať podľa nožov, kyjakov, náradia či nádob.
Vytváranie koryta a údolia Nílu sa skončilo okolo r. 4000 pred n. I. a bola to významná udalosť. Ráz krajiny sa ustálil. Človek sa jej naozaj zmocnil a začal ju meniť, aby zlepšil svoje životné podmienky. Takto sa rodil Egypt. Usadlý spôsob života priniesol postupné vytváranie miestnych kultúr, v ktorých je dosť ťažké určiť vplyv Afriky. Z konca paleolitu sú skutočne známe mnohé africké oblasti, kde sa objavili na stenách jaskýň maľby zobrazujúce postavy ľudí a zvierat v pohybe, napríklad pštrosy a slony, ba niektoré z nich sa možno stali aj symbolmi egyptských krajov. Vzťahy medzi Egyptom a Afrikou v období staroveku však zostávajú nejasné. Ak hovoríme o rodiacej sa civilizácii, ide o dosť primitívnu civilizáciu: neexistujú mestá ani veľké stavby, iba chatrče z trstiny, naplavenín a blatovej malty, jednoduché hroby, niekedy iba obyčajné diery v zemi. Zdá sa, že niet ničoho, čo by naznačovalo zrod veľkej kultúry a najmocnejšieho štátu staroveku. V dedinách ako Merimde, Beni Salam na severozápad od Káhiry, na okraji púšte objavili zvyšky obilnej sýpky a ozdobné predmety zo slonoviny. V mestách Tasa a Badari, medzi mestami Siut (Asijú) a Chmunu (Ešmunén), vyrábali keramiku a používali meď. Meď slúžila na výrobu nástrojov, zbraní a toaletných predmetov. V tzv. gerzénskom období sa na nádobách objavujú motívy ľudí, lodí a zvierat a symboly krajov. Dediny sa pravdepodobne spájali do väčších zoskupení a jednotlivé rody pritom spájali svoje zdroje a pracovné kapacity. Začína sa prejavovať fenomén hierarchizácie, presadzuje sa moc najautoritatívnejšieho a najuznávanejšieho vodcu. Okolo neho sa združuje elita. V prípade stretu medzi dvoma veľkými osadami, snažiacimi sa potvrdiť svoju suverenitu na určitom území, môže prepuknúť konflikt. Každý rod sa usiluje charakterizovať nejakým posvätným znakom, často zvieracieho tvaru. Slovom, vznikajú miestne „kniežatstvá", rozvíjajú sa a pomaly rozširujú svoju obrábanú pôdu a lovné revíry. Za zmienku stojí aj to, že telá mŕtvych zvierat, napr. šakalov, býkov, baranov a gaziel začínajú ukladať do pásov látky a ľanových rubášov. Táto koncepcia posvätnosti zvierat neskôr nepochybne veľmi prekvapila gréckych cestovateľov. Náboženské tradície, ako aj uchovávanie mŕtvych v rakvách i voľba západného brehu Nílu za miesto nekropol vznikli vo veľmi dávnych časoch.

KRÁL ŠKORPIÓN A ÚSVIT CIVILIZÁCIE

2008-04-26T02:54:00.000-07:00

Pred päťdesiatimi miliónmi rokov bol celý Egypt pravdepodobne zaliaty morom. Keď voda postupne ustúpila, Níl začal hĺbiť svoje údolie. Jeho delta ešte neexistovala v tej podobe, ako ju poznáme dnes. Následkom vzostupných pohybov údolia a definitívneho vyhĺbenia koryta Nílu, ako aj klimatických zmien vznikla veľmi svojrázna krajina. Staroveký Egypt bol rozsiahlou oázou, zatiaľ čo okolité krajiny trpeli suchom. A práve tu sa zrodila súdržná civilizácia. Severný Egypt, delta Nílu bola močaristá a niektoré jej časti priam nepreniknuteľné. V mohutnom tŕstí a papyruse žili kŕdle vtáctva, žeriavov, kačíc, prepelíc a podobne. Krokodíly a hrochy vládli vo vodách, kde žilo veľké množstvo rýb. Bolo to skutočné more, kde najvyššie byle šachora siahali až do výšky šiestich metrov. Pre človeka tu nebolo miesta. V historickej dobe bol šachor papyrusový, ktorý sa dnes už v Egypte nevyskytuje, hlavnou surovinou: písalo sa naň, vyrábali sa z neho napríklad člny, laná, rohože aj sandále. Táto rastlina ešte dlho zostávala pre Egypťanov symbolom životnej sily, a preto v chrámoch stavali stĺpy v tvare papyrusu, ktoré mali stelesňovať silu rastlinstva.
V Hornom Egypte brehy údolia Nílu ešte pokrývala vegetácia. Nachádzali sa tu aj papyrusové lesy. Začalo sa ukladať nílske bahno, a tak sa začiatkom neolitu vytvára pôda pre budúcu roľnícku civilizáciu. Čoskoro sa prejavil kontrast medzi černozemou v kultivovanej časti Egypta a červenou pôdou v púšťových oblastiach. Postupne vznikal dlhý obrábaný pás zeme prechádzajúci nebezpečnými a nehostinnými oblasťami. Na západnom brehu je Líbyjská púšť, súčasť miestami kamenistej a miestami piesočnatej Sahary. V tom čase púšť ešte nebola rozsiahla ako dnes; vyskytli sa tu aj pastviny, ba aj orná pôda. Žila tu líbyjská populácia, ktorá nikdy nedosiahla vysokú kultúrnu úroveň Egypťanov. Líbyjčania mali bledú pokožku, modré oči a červené vlasy, do ktorých si vkladali vtáčie pierka na znak svojej rasy. Líbyjčania pravdepodobne obývali oázy Síwa, Farafra, Dachleh, Charga a Baharíja. lch vzťahy s Egypťanmi boli vždy problematické. Pobrežie nebolo oveľa pohostinnejšie, ale bola to strategická prístupová cesta do oblastí tvoriacich Palestínu a lemujúcich Sinajský polostrov. Tak ako na východ od Geptu (dnešný Kuft) aj tu vybudovali Egypťania prístupové cesty k baniam, kde objavili zlato, malachit, med a tyrkys. V meste Serabit el-Chadim čoskoro uctievali „Pani tyrkysov" - Hathor. Podmienky ťažby boli veľmi náročné, avšak veľa kráľov, ako uvidíme ďalej, prispelo k spriechodneniu púšte a k zlepšeniu pracovných podmienok v baniach. Smerom na juh, za prvým kataraktom, leží Núbia, krajina oveľa chudobnejšia než Egypt. Jej exotické produkty a zlato boli však pre faraónov veľmi príťažlivé. Núbiu, ktorá bola niekedy kolóniou, inokedy zas viac-menej nezávislou krajinou, však nikdy nepovažovali za súčasť Egypta. Jej obyvatelia nehovorili po egyptsky, mali inú kultúru a iné zvyky. Katarakty na Níle, čiže rýchle prúdy spôsobené obrovskými balvanmi prehradzujúcimi tok rieky, tvorili prekážku pre pohyb ľudí i myšlienok. Egyptský starovek je málo známy. Obdobie pred prvým faraónom Menim podľa Egypťanov zahŕňa obdobie, keď vládli dynastie bohov. Po nich nasledovali služobníci boha Hora, ktorí pripravili nástup ľudí na trón. Výskumy v teréne poskytujú rovnaké množstvo otázok ako odpovedí. Známe sú sídla, exhumujú sa ďalšie staroveké predmety, pokúšame sa zostaviť periodizačné systémy. Napriek tomu udalosti zostávajú nepresne zoradené. Pravdepodobne najstaršie stopy prítomnosti človeka sa dajú odhaliť v oblasti VVasetu (Téb). Isté je, že prapôvodní obyvatelia Egypta trpeli nedostatkom vody a rozširovaním púšte, čo ich nútilo sústreďovať sa v okolí vodných zdrojov, v oázach a pozdĺž toku Nílu.

2008-04-19T09:42:00.001-07:00

nesmierne bohatstvo, aké v Novej ríši získali Amonovi kňazi. Boh umožňuje kráľovi poraziť jeho nepriateľov, a faraón mu zato skrášľuje nespočetné chrámy. Je zaujímavé, že v jednej zdvorilostnej formulke s magickým významom nasledoval za menami faraónov výraz „život, zdravie, sila". Z textov vieme, že dvorania nenazývali kráľa menom, ale oslovovali ho „Jeho Veličenstvo", „boh", „Hor". Diodór Sicílsky (I, 70 - 71) o faraónoch píše: „Králi vôbec nemohli konať podľa svojho želania. Všetko sa riadilo zákonmi, a to nielen ich verejný život, ale aj súkromný, každodenný. Neslúžili im kúpení sluhovia či otroci, ale starostlivo vychovávaní synovia veľkňazov, ktorí mali vyše dvadsať rokov. V každú dennú či nočnú hodinu, keď mal kráľ plniť nejakú povinnosť, ktorú ukladali zákony, ktoré nemohol svojvoľne obísť." Každodenný život kráľa Egypta musel skutočne byť únavný a nemal nič spoločné so záhaľčivým životom orientálneho mocnára oddávajúceho sa radovánkam. Prebudenie faraóna Egypťania prirovnávali k božiemu úsvitu; slnko a panovníka vítali tóny obradného spevu: „Prebuď sa v mieri, nech sa kráľ zobudí v mieri, nech je tvoje prebudenie pokojné." Obliekanie faraóna bol tiež rituál. Najdôležitejšie bolo nasadenie obidvoch korún, náhrdelníkov a falošnej brady - zázračných síl, ktoré mohli vziať do rúk len kňazi, ktorých úlohu považovali za prvoradú. Parochniari, hlavní korunovači alebo obúvači sandálov si uvedomovali, že oni, ktorí sú najbližšie k osobe kráľa, plnia posvätnú funkciu. Faraón, ako boh Hor, vo svojom príbytku každodenne prerokúval so svojím prvým radcom - vezírom kráľovské záležitosti. Musel udeliť množstvo audiencií, prijať žiadosti významných ľudí, ktorí sa neskláňali pred ním, ale pred božským princípom, ktorý stelesňoval. Vyžaroval takú silu, že podaktorí v jeho prítomnosti strácali vedomie. Starostlivo sa vyhýbali dotknúť sa ho zo strachu, že ich zasiahne sila, ktorú vyžaruje. Ako vidno, každodenný život a posvätnosť sú vo faraónskom „remesle" nerozlučne pospletané. Z nádherných palácov, kde žili faraóni, nezostalo vlastne nič. Egyptskí stavitelia ich nestavali na večnosť ako chrámy či hrobky. A predsa paláce sa prirovnávali k nebu či k obzoru, k miestu, kde kráľ vstával a líhal si ako hviezda pohybujúca sa po kozmickej dráhe, plávajúca vesmírom, ktorého brány jej otváral boh Re.1
Dôležité je upozorniť, aké hlboké zväzky spájali členov kráľovskej rodiny, teda aspoň jej najbližších členov. Už sme sa zmienili o rešpekte syna voči otcovi, treba však dodať, že láska spájala nielen kráľa a kráľovnú, ale aj panovníkov a ich deti. Takýto postoj bol velebený v tzv. „amarnskom" období, keď sa Achnaton a Nefertiti neobávali dať sa zvečniť v rodinnom kruhu so svojimi deťmi. Od čias Starej ríše vyžaruje zo sôch slávnych párov nežnosť, niet tam strojenosti, ba priamo z nich cítiť ľudskú srdečnosť. Kráľovná je skvelá manželka, žena a pani domu v plnom zmysle tohto egyptského výrazu, ktorý sme si zachovali. Vieme, že právne a sociálne postavenie ženy v starovekom Egypte dosiahlo taký stupeň nezávislosti, aký nemá ani v dnešných civilizáciách. Vo svojom diele Kráľovstvo a bohovia poukázal Frankfort na to, že egyptský kráľ bol predovšetkým zárukou harmónie medzi ľuďmi a nadprirodzenými silami a život bol chápaný ako súkno utkané zo vzťahov medzi nebom a zemou. Ak niet kráľa, harmónia zanikne a ľudská existencia tápa v chaose. Až do posledného dychu veril faraónsky Egypt tejto myšlienke a žil podľa tohto zákona. Faraón bol hybnou pákou spoločnosti, ktorá nebola ničím iným len viac či menej dokonalým odrazom božskej spoločnosti. Egypťania si nikdy nemysleli, že faraón je obyčajný politický vodca, smrteľník s obmedzenými túžbami, ktorý sa zaoberá osobnými ambíciami. Kráľ v sebe spájal božstvo a ľudskú bytosť, vytvárajúc tak výnimočnú, s nikým neporovnateľnú osobnosť, vrchol civilizácie, ktorá trvala niekoľko tisícročí a ktorej veľkoleposť postup-
1 Symbolické formulácie, ktoré sa nachádzajú v egyptských textoch, tak vyjadrujú konkrétne pojmy: nebeské brány zodpovedajú napríklad bránam naosu, malého pamätníka nachádzajúceho sa v najtajnejšej časti chrámov. Preto kráľ každé ráno otváral tieto brány, aby zobudil boha.

ne objavujeme. Faraóni boli vždy výnimoční ľudia a politický a spoločenský model, ktorý formovali, bol tiež výnimočný. Poďme sa teda s faraónmi zoznámiť.

2008-04-09T04:03:00.000-07:00

Keď sa kráľ s dvojitou korunou na hlave1 prvý raz ukázal svojmu ľudu, prirovnávali ho ku hviezde. Neoslavovali osobu, ale princíp. Človeka, ktorý hral úlohu vládcu, nepoznali, alebo len veľmi málo, videli však jasne, že faraón je opäť na tróne. Faraón je korunovaný, spravodlivosť vyhnala nespravodlivosť, planéty sú opäť na svojich dráhach, začína sa nová éra. Dobrá správa sa nesie po krajine. Vypúšťajú štyri divé husi, aby na štyri svetové strany rozniesli správu o tom, že nový faraón bol korunovaný a že všetko je odteraz tak, ako má byť. Správcovia už prozaickejším spôsobom oznamujú hlavám provincií nástup nového panovníka. Pisári napíšu posolstvá, opatria ich osobnou pečaťou faraóna, ktorý v prvom roku svojej vlády vykoná „okružnú cestu po krajine"2. Kráľ už teda sedí „na Horovom tróne živých", na stolci v tvare kocky s nízkym operadlom. Po bokoch sú symboly jednoty Obidvoch krajín: zviazaný papyrus a trstina. To nás privádza ku
1 Egyptskí králi nosili na hlave viacero korún, ktorých symbolika je dodnes predmetom štúdia. Každá koruna mala osobitný tvar a farbu. To, čo nazývame pšent, je dvojitá koruna; tvorí ju červená koruna Dolného Egypta v tvare mažiara, z ktorého vystupuje božská kobra uraeus. Koruna Dolného Egypta je biela, v tvare valca ukončeného gufou. Mohli by sme menovať aj modrú korunu, čiže chepereš. Pamätajme, že tieto koruny nie sú predmety, ale živé bytosti. Egypťania verili, že sú to bytosti obdarené energiou. Len patrične zasvätené osoby s nimi mohli narábať bez nebezpečenstva. Boli súčasťou kultu a ospevovali ich v chválospevoch.
2 Korunovačný obrad pokračoval zvláštnym ceremoniálom, nazývaným heb-sed. Mal dodať kráľovi novú silu a energiu, ktorá sa vyčerpala po určitých rokoch vládnutia.

kráľovským menám, ktoré určujú podstatné vlastnosti nového panovníka.1 Výraz „faraón" je odvodený z egyptského výrazu označujúceho „veľké sídlo". Počnúc Thutmosem III. sa v egyptských prameňoch používa na označenie kráľa. Dovtedy to bolo jedno z pomenovaní paláca, kde žil panovník. Mená prvých faraónov sa vpisovali do štvoruholníka, symbolizujúceho práve tento palác, nad ktorým bol božský sokol Hor, ochranca kráľovstva. Počnúc 5. dynastiou majú faraóni až päť mien zodpovedajúcich ich „titulom", ktoré tvoria celý protokol: meno Hor, meno zlatý Hor, meno ochraňované „dvoma paniami" (Nechbet, božská supica - bohyňa Horného Egypta; Wadžet, bohyňa - kobra, bohyňa Dolného Egypta), meno kráľa Horného a Dolného Egypta, meno syna boha Rea. Meno a priezvisko sa nachádzajú v takzvanej kartuši, čiže v pozdĺžnom ovále, čo bol pôvodne povraz spojený sponou, symbolizujúci „to, čo obkolesuje Slnko", teda vesmír, nad ktorým vládne faraón.2 Má to svoj zmysel. Napríklad Ramesse znamená „Narodený z Rea"; Mentuhotep zas „Nech je spokojný boh Montu"; Chufu (Cheops) znamená: „Nech ma (boh) ochraňuje". Môžeme súhlasiť s Gardinerom, že tieto mená vyjadrujú úsilie vládnuceho kráľa, jeho vôľu dať svojmu kráľovstvu istú perspektívu, istý symbolický program, ktorý treba rešpektovať. Každý faraón je chránencom boha, ktorého naj

1Treba poznamenať, že nositeľkami legitimity, ktorej princípy sú žiaľ nejasné, boli ženy. Často sa písalo, že faraóni sa ženili so svojimi „sestrami", avšak slovo sestra v reči Egypťanov môže označovať jednoducho milovanú ženu. Preto sobáš medzi „bratom a sestrou" by sa nemal chápať doslovne. Najstaršia faraónova dcéra bola totiž teoreticky legitímnou dedičkou kráľovstva. Možno predpokladať, že designovaný faraón sa oženil s touto ženou, aby potvrdil svoju moc, a že ona takto dostala titul „prvej kráľovskej manželky". Napokon, nič nebránilo tomu, aby žena bola kráľovnou Egypta a poznáme viacero príkladov, z ktorých najslávnejšou bola kráľovná Hatšepsut. ''Posledné dve mená kráľov predstavujú to, čo niekedy nazývame meno a priezvisko faraóna. Fakt, že boli napísané v kartušiach, zohral rozhodujúcu úlohu v procese rozlúštenia hieroglyfov, pretože Champollion v nich našiel prvé oporné body.

Egypt - faraoni

2008-04-07T05:33:00.000-07:00

Magické schopnosti faraóna vysvetľujú aj jeho vojenské úspechy. Je mimoriadne chrabrý a nebojí sa nijakého nepriateľa. Chránia ho bohovia a dávajú mu silu zvíťaziť, preto mu vždy nakoniec pri nohách leží deväť lukov, čiže symbol cudzích krajín. Takto faraón za pomoci celého vesmíru bráni ničivým silám zničiť započaté dielo. Ako uvidíme, vo vojnách, ktoré Egypt viedol, by sa nemalo na takéto videnie zabúdať. Výjavy z bojov, zobrazené na stenách chrámov, sú v tomto smere výrečné. Slnečný kráľ, vladár stelesňujúci poriadok sveta, víťazí nad neporiadkom, chaosom neorganizovaných tieňov. Faraón akoby nejakým spôsobom nepriateľa uhranul, aby ho mohol lepšie spacifikovať.
„Kráľ zomrel, nech žije kráľ," táto fráza, dobre známa v kontexte francúzskeho kráľovstva, vystihuje aj egyptský spôsob kraľovania. Smrť' faraóna je tou najdramatickejšou udalosťou, akú si možno predstaviť. Slnko sa stratí, harmónia je ohrozená, celá spoločnosť sa môže prepadnúť do ničoty. Kráľ v skutočnosti nezomiera. Opúšťa svet ľudí, vystúpi na horizont, dostane sa do neba a spojí sa so svojím stvoriteľom. Pláva v nebeskom priestore, kde sa stane hviezdou. Z hviezdneho vesmíru, ktorý je nad nami, svietiace duše faraónov neustále ovplyvňujú osud ľudí. Zem, presnejšie povedané ľudia na zemi žijú v úzkosti. Smútia a netrpezlivo očakávajú následníka, ktorý ukončí zmätok a osvieti nový Egypt múdrosťou kráľov. V mnohých prípadoch starnúci faraón ešte za svojho života prijal na trón po svojom boku svojho syna alebo následníka s cieľom predísť takémuto obdobiu anarchie. Ľudia na zemi sa zaoberajú mumifikovaním mŕtveho kráľa a jeho uložením do hrobky, do tej hrobky, ktorú si dal postaviť, keď si počas celej svojej pozemskej existencie pripravoval bývanie na večnosť. Ako sme už povedali, kráľ nezomiera, žije ďalej, iba v inej forme. Svedčí o tom text Ramesseho II. známy ako Veľký venovací nápis z Abdžu (Abydosu, kde žiada svojho otca, zosnulého Setchiho I., aby sa za neho prihovoril u boha Rea, u ktorého sa nachádza. Stať sa faraónom znamená vystúpiť na trón počas slávnostnej korunovácie. Ide o zázračný rituál, porovnateľný so stredovekými „mystériami". Celý Egypt sa zúčastňuje na korunovácii svojho kráľa, živého stelesnenia boha Hora, keď kráľ prijíma dedičstvo od svojho otca Usira (Osirisa). Bohovia, bohyne a všetky egyptské kraje sa zúčastňujú na korunovácii. Počas výstupu nového faraóna na trón ho predstavujú božským predkom, ktorí sídlia v svätyniach a bdejú nad správnym priebehom ceremónie. Ústredným bodom obradu je samotná korunovácia: kráľ dostane dve koruny. Prvá, červená, symbolizuje Dolný Egypt, druhá biela, je symbolom Horného Egypta. Hora Sutech, bohovia a ochrancovia oboch území, posväcujú kráľa a odovzdávajú mu život. V tej chvíli sa koná akt „spojenia Obidvoch krajín", nové spojenie Juhu a Severu, nastolenie jednoty, ktorú rozbila smrť' predchádzajúceho faraóna. Súčasťou korunovácie sú aj ďalšie obrady, napríklad: faraón vykoná symbolický beh okolo hradieb mesta Mennoferu (Memfisa), najstaršieho hlavného mesta zjednoteného Egypta. Boh Thovt a bohyňa Sešat, záhadná patrónka písma a pisárov, držiteľka sedemcípej hviezdy, vyryjú do posvätného stromu v Heliopole trónne mená nového kráľa. Korunováciou sa vracajú šťastné časy. Zatiaľ čo tento obrad sa odohráva v tajomnom prítmí chrámu, vonku sa koná ľudová veselica. Egypťania mali veľmi radi slávnosti. Korunováciu sprevádzalo veselé hýrenie, hostiny a pitky, čo bolo celkom normálne v krajine, kde pestovanie viniča malo svoju vážnosť. „Krajina dostala nového vladára, zase svitnú krásne časy. Vyhladnutí sa najedia dosýta, smädní sa napijú, nahí dostanú odev."

Egyptské lékařství

2008-04-02T05:13:00.000-07:00

Egyptské lékařství

Mezi odborníky pro choroby ušní, oční, kožní a jiné zastával významné postavení i "znalec tělesných tekutin" a "strážce konečníku". Strážce konečníku byl odborný lékař. V palácích na Nilu věnovali konečníku a jeho obsahu mimořádnou pozornost. Vnitřní choroby Egypťané ještě neznali, a tak různé břichaboly, koliky a ujímání přisuzovali poruchám vyprazdňování. Zajisté docela správně. Při zácpě se lékař dostavil okamžitě. Moudře pokýval hlavou a jako vždy poslal pro otroka, aby přiklusal s projímadlem, jehož základem již tehdy byla ricinová semena a připravil rovnou i stolicopudné čípky z ovčí vlny smočené ve zvířecí žluči. Když ani čípky nepomohly, nezbývalo, než namíchat klizma. Klistýr po Egyptsku představoval sladké pivo smíchané s olejem, vonnými silicemi a ještě něčím tajným, co bylo pouze pro samotné faraony. Jako prostředek krajní nouze zbývalo vykuřování konečníku. Smyslem vykuřování bylo ještě horším pachem přehlušit zkažený vzduch v útrobách (což se hodilo spíše pro obyčejný lid), nebo naopak libou vůní naladit střeva ke kýžené činnosti. Na rozpálené kameny pod vznešenými hýžděmi faraona se nasypala směs vonných pryskyřic s myrhou, puškvorcem, jalovcem či terpentýnem. Pokud se neulevilo, bylo zle. Na scénu nastoupil specialista v zaklínání.
Ve starém Egyptě ženy rodily na cihlách. Pro egyptské ženy byl skutečně obvyklý porod v podřepu, při kterém měla rodička podloženy nohy cihlami. Z cihel se dalo sestavit docela praktické porodní lůžko a navíc šlo o onu osudovou cihlu, jíž se poprvé dotklo tílko novorozence. Neboť do ní bohové vepsali budoucnost dítěte. Vedoucím porodnického týmu bohů byl Bes, tlustý zamračený trpaslík, který měl za úkol odhánět zlé duchy.
Řecký lékař, Hérofilos (nar. Kolem r. 300 př. n. l.), působící v Egyptě poprvé prováděl veřejné pitvy na mrtvolách. Objevil 3 mozkové blány, popsal spojení mozku s míchou, mozkové nervy, strukturu oka a vymyslel jméno pro dvanáctník. Jako Hippokratův zastánce modifikoval jeho teorii že: vyživovací síla má sídlo v játrech, oteplovací v srdci, myslící v mozku a vnímající v nervech. Před Hérofilem se totiž soudilo, že jsou nervy duté, aby jimi mohl proudit vzduch, a nebo že sperma vzniká v mozku a míchou stéká do varlat.
Rovněž Erasistratos objevoval. Podařilo se mu objevit výstupy nervů z lebky a již rozlišoval žíly od tepen.

Egypťan Sinuhet

2008-03-27T05:32:00.000-07:00

Egypťan Sinuhet

Obsah:
Tento historický román se odehrává ve starém Egyptě v období Nové říše. Sinuhet je, jako otvírač lebek, jmenován doktorem. Toto jmenování dostal od faraóna Achnatona. Postupně je Sinuhet zatahován do různých problémů pod vlivem svého přítele, ctižádostivého válečníka Haremheba. V důsledku náboženských sporů je Egypt postupně z vnitřní i vnější strany oslabován. Sinuhet, osobně poznamenaný ztrátou své dívky Mirey, později i smrtí milenky Merit a jejich syna a rozčarovaný bojem o moc, zasáhne. Otráví chetitského prince Šatatku a ve jménu záchrany Egypta, zuboženého rozpora, usmrtí i faraóna Achnatona. Faraonem se stane Heremheb. Z obavy před Sinuhetem, který ví příliš mnoho, jej posílá do vyhnanství na pobřeží východního moře.

Teoretický rozbor:
V románu je dobře popisováno prostředí a rozdílný život lidí – otroků, měšťanů a faraóna. Román je také obohacen úvahovými pasážemi o smyslu života a životních hodnot. I z těchto důvodů patří kniha do ruky každému, kdo se chce dozvědět více o egyptské civilizaci.

Egypt

2008-03-25T05:57:00.000-07:00

Podstatné sú väzby faraóna s vesmírom: Slnko je pre ľudí, jeho lúče prenikajú všade. Vyháňa z Egypta tiene; počuje všetko, čo sa hovorí, lebo má milióny uší; všetko vidí, lebo jeho zrak je prenikavejší než denná hviezda (Slnko). Faraón ako správca životnej sily je vykonávateľom božskej vôle. Takúto moc mu nepridelili despotické zákony, on je zodpovedný za materiálny a duchovný život vo svojom kráľovstve. Rituálnymi obradmi faraón umožňuje ročným obdobiam, aby sa striedali v súlade so zákonmi vesmíru, umožňuje záplavám, aby prišli zúrodniť Egypt, a Slnku, aby vychádzalo. Mnohí faraóni boli skutoční znalci náboženstva a jeho symboliky. Vieme, že navštevovali posvätné knižnice, študovali kroniky svojich predchodcov, aby sa podriadili princípom múdrosti, ktoré mali usmerňovať ich konanie. Náboženskú činnosť považovali za nástroj ovládania sveta. Bolo nevyhnutné, aby faraón bol človek učený. Ako hlava vlády vykonával kráľ aj úlohu kňaza, lebo jeho najvyšší úradníci museli „zabezpečiť, aby Maat, vesmírna harmónia, zostúpila k nemu". Inak povedané, vo svojich vzťahoch museli rešpektovať svoje skutočné postavenie tak, aby kráľ mohol zabezpečiť spravodlivosť. Faraón, strážca nepísaných zákonov, je Slnko, zatiaľ čo jeho prvý minister - hlavný radca - bol označovaný ako Mesiac: aj v koncepcii administratívnej hierarchie teda prevláda náboženský a kozmický tón. Náboženské povinnosti faraóna spočívali v budovaní, opravovaní a spravovaní chrámov. Na to, aby bohovia mohli uplatňovať svoj vplyv na zemi, potrebujú nejaký svätostánok. Je na kráľovi, aby ho postavil, aby sa v ňom potom vykonávali bohoslužby a rituály. V skutočnosti je faraón jediným kňazom. Jeho obraz je súčasťou stien každého chrámu. Tento živý obraz sa prevtelí do kňaza, ktorý vykonáva bohoslužby v kráľovom mene. Chrám je nevyhnutný nielen ako náboženská podstata, ale aj ako hlavný ekonomický nástroj. Každý svätostánok je výrobcom, správcom a prerozdeľovačom bohatstva krajiny. Zabezpečuje život Egypta po duchovnej i materiálnej stránke. Táto posledná poznámka nám umožňuje vyzdvihnúť jeden mimoriadne dôležitý bod: v starovekom Egypte nikdy neoddeľovali duchovný a materiálny svet. Kráľ nie je len kňazom, ale aj hlavou štátu a naopak. A pre krajinu je príznačné, že ju riadi faraón, ktorého moc je skutočná. Vždy, keď pohasína sláva kráľov, keď sa rozkníše trón faraóna, Egypt prežíva obdobia temna. Keď bohovia prestanú bdieť, hospodárstvo chradne. Na dobrú organizáciu, centralizáciu a deľbu prírodných aj magických energií je nevyhnutná jednotná a silná centrálna moc. Proti anarchii a neporiadku má egyptský faraón k dispozícii veľmi konkrétne zbrane, ako sú armáda a polícia, ale používa aj mágiu. Kráľ, ktorého chráni božský sokol, s korunou symbolizujúcou moc, s býčím chvostom za pásom, ako vládca nad mestami a krajmi, ktorých ducha symbolizujú magické znaky, je syntézou zvieracích, ľudských a vesmírnych síl. Vari ho neprirovnávajú k ručiacemu levovi či šakalovi, ktorý za okamih obíde celú krajinu, alebo k ohňu, víchrici, či búrke? V jeho srdci sa nachádza Sia - intuícia. V jeho ústach sídli Hu - slovo stvoriteľa: preto sa slová, vyslovené kráľom, vzápätí stávajú skutočnosťou. Všetko, čo si zaželá kráľ, sa splní. Jeho jazyk Je ako váha a jeho pery sú presnejšie ako jazýček na nej. On kreslí plány chrámov a vedú ho pri tom hviezdy na nebi.

Egypt

2008-03-19T09:41:00.000-07:00

Pojem ríša nepochádza od Champolliona, ktorý hovoril len o dynastiách, ale od pruského diplomata Carla Josiasa von Bunsena, ktorý r. 1844 aplikoval na egyptskú históriu model Svätej ríše rímskej nemeckého národa. Znamená to, že pri jeho používaní treba byť opatrný, tým viac, že egyptská politika, ani v časoch Novej ríše, nebola „imperialistická" v modernom zmysle slova. A ako analyzujú vlastné dejiny sami Egypťania? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Grécka a rímska civilizácia inšpirovala vlastných historikov, ktorý skúmali svoju minulosť a interpretovali ju. Napriek dlhému obdobiu civilizácie faraónov nie je však známy ani jeden egyptský autor, ktorý by napísal dejiny svojej krajiny. Toto zistenie je dôležité, lebo nám umožňuje preniknúť do podstaty egyptského myslenia, ktoré vyrástlo z večnosti a z pocitu, ktorý sa nemenil napriek plynúcemu času. Civilizácia faraónov vôbec nie je statická či nehybná, ako sa o nej veľmi často písalo; naopak, neustále sa obnovuje. Buduje sa a tvorí, znovu objavuje svojho ducha, ale nedá sa povedať, že by stavala na ústrednej dogme našich moderných civilizácií na pokroku. Pre Egypt, podľa vyjadrenia M. Eliadeho, je mýtus čiže ozajstný príbeh na počiatku všetkého. Každý kráľ situuje prvý rok svojej vlády na prvopočiatok a panovanie každého ďalšieho kráľa je novou epochou. Dôležitý nieje dátum, ale začlenenie faraóna do kozmického poriadku. V zmysle modernej terminológie neexistuje teda staroveký Egypt „z historického pohľadu". Pri dejinách faraónov je dôležité pochopiť históriu ako oslavu ich ľudu, ako oslavu jednoty prírody a bohov. Označovať egyptský štát za „politický konzervativizmus" len preto, že ním nezmietali náhle skoky a sociálne otrasy, je prejavom neznalosti hodnoty, akú má posvätná tradícia, čiže sila permanentnej obnovy. Z nápisov je zrejmé, že faraóni žili s vedomím
„času bohov" a „času predkov", s povedomím znovunastoľovania „prvého razu" a takýmito výrazmi označovali zrod života a znovuobjavovanie strateného raja. Zoznamy kráľov, o ktorých sme sa zmienili, sa začínajú kráľovstvom bohov, po nich nasledujú polobohovia, bytosti svetla a potom pokračovatelia boha Hora, predchodcovia prvého kráľa-človeka, Meniho. Pre Egypťanov to nie je nijaká fikcia. Je to najlepší spôsob ako potvrdiť, že kráľovstvo sa zrodilo z božstva a že vzor, na ktorý sa každý kráľ odvoláva, je nadľudského pôvodu. Faraónska spoločnosť, zoskupená a zorganizovaná okolo svojho kráľa-boha, dôsledne vychádzala z tohto princípu. Musíme uznať, že napriek množstvu dokumentov skutočné historické pramene sú zriedkavé. Musíme skúmať náhodné pamiatky a texty, dávať pozor na zmienky, starostlivo skúmať „životopisy" a príbehy o hrdinských činoch kráľov. Dejiny starovekého Egypta, ktoré teraz píšeme, obsahujú rozsiahle hmlisté miesta. Z tridsiatich dynastií poznáme len tretinu - aj to iba čiastočne - takých, ktorých chronológiu môžeme prezentovať s akou-takou presnosťou. Takzvané „prechodné obdobia" sú najhmlistejšie. Nemali by sme sa dať zlákať koncepciou dynastie, hoci vyzerá dôveryhodne. V skutočnosti nevieme, prečo sa prechádzalo z jednej dynastie do druhej. Nepoznáme ani kritériá, ktoré rozhodovali o dĺžke trvania jednej dynastie: 18. dynastia je veľmi početná, zatiaľ čo v 28. dynastii je len jeden kráľ a 7. dynastia pravdepodobne ani neexistovala. Ak hodnotíme význam niektorého faraóna, často sa odvolávame na frekvenciu výskytu jeho mena na stélach, skarabeoch a v iných prameňoch. Avšak strata veľkej časti dokumentov môže byť príčinou našich omylov pri ich hodnotení. K týmto ťažkostiam sa pridružuje ďalšia, vyplývajúca zo samotnej egyptskej mentality. Faraóni, starajúci sa o večnosť, nám zanechali to, čo považovali za podstatné: svoje chrámy a svoje hrobky. Mestá, dediny, súkromné domy sa nestavali „z kameňa večnosti", ale z materiálov podliehajúcich skaze. Skoro úplne nás tak zbavili archeologických svedkov každodennej egyptskej reality v minulosti. Našťastie, „scény zo súkromného života" bohato ilustrované na stenách hrobiek, nám túto minulosť rekonštruujú. V tomto kontexte však netreba zabúdať, že majú často istý symbolický význam, ktorý prevyšuje ich materiálny aspekt. Táto mentalita viedla faraónov k tomu, aby manipulovali s históriou spôsobom, ktorý nás zavádza. Znamená to, že kráľ si napríklad môže požičať od svojich predchodcov istú scénu, ktorá sa a popri javila ako historická, ale takto získala nadčasovú hodnotu. Scénu zajatia porazených Líbyjčanov nachádzame napríklad za vlády faraóna Sahureho (Stará ríša, 5. dynastia), Pepiho II. (Stará ríša, 6. dynastia), Taharku (Neskorá doba, 25. dynastia). Týmto kráľom však nešlo o historický detail, ale o podriadenie nepriateľa, symbolizujúceho chaos, kráľovi - symbolu vesmírneho poriadku. Je možné, že Taharka v skutočnosti nikdy nebojoval proti Líbyjčanom, a je tiež možné, že ten zápas zviedol. Pre neho však bolo pri zobrazení takejto scény podstatné to, že mohol nadviazať na slávnu minulosť a zachoval ideál harmónie, ako mu to predpisovala jeho funkcia. Keď jeden z najslávnejších britských egyptológov, sir Alan Gardiner, ktorému historická veda vďačí za mnohé, píše, že arabské kroniky, hovoriace o trvalom nepriateľstve, rodinných hádkach a vraždách, poskytujú dobrý obraz o každodennej realite v časoch faraónov, myslíme si, že sa mýli. Ak sa niektoré veci, napr. život roľníkov takmer vôbec nezmenili od čias starovekého Egypta, kľúčom k tejto civilizácii nemôže byť arabský svet súčasného Egypta, ale samotná inštitúcia faraóna. Ona držala spoločnosť pri živote, formovala jej ducha, dušu a vnímavosť starovekých Egypťanov. Akékoľvek porovnávanie so spoločnosťou, ktorá je založená na celkom odlišných kritériách, by mohlo viesť len do slepej uličky. Jeden obyčajný „detail" výborne pomáha pochopiť náš zámer: moderný Egypt je hlboko poznačený praktizovaním príkazov svätej knihy, Koránu. Staroveký Egypt vo svojej mimoriadnej múdrosti nikdy nepoznal jedno Písmo sväté, ktoré by dávalo odpoveď na všetko. Každé veľké mesto malo vlastnú teológiu. V centre egyptského myslenia je kráľ, v centre histórie spoločnosť. Baillet hovorí, že faraón je „srdce kolektívneho bytia Egypta". Alexander Moret v jednom zo svojich najvýznamnejších diel Du caractére religieux de la royauté pharaonique (0 náboženskom charaktere kráľovstva faraónov) zdôraznil, že hlava egyptského štátu nebola suverénnym vládcom v úzkom politickom zmysle, ako to chápeme dnes. Faraón je potomok bohov, ktorí vládnu nad nebom i zemou. A ako boh dostáva od slávnych predkov dedičstvo, egyptskú krajinu, nad ktorou má bdieť ako nad najvzácnejším pokladom. Faraóna určoval za vládcu boh Re ešte vtedy, keď sa nachádzal „vo vajíčku", ako hovorí egyptský výraz. Táto solárna alchýmia smeruje k vzniku svetelnej bytosti, ktorá podľa mýtov o teogamii (najmä o procese počatia a zrode božstva) bude plodom spojenia boha a smrteľníčky. Nikdy by sme teda nemali posudzovať činy faraónov len z čisto svetského hľadiska. Nezávisle od individuality človeka, ktorý tento „post" zastával, všetci slúžili veľmi zvláštnej koncepcii moci, v ktorej prvoradá je ich náboženská úloha. V starovekom Egypte chrám a palác neboli oddelené, a preto nemožno hovoriť na jednej strane o náboženstve a na druhej strane o štáte. Egyptské náboženstvo ako doktrína skutočne nie je porovnateľné ani s katolicizmom, ani s islamom. Nepozná credo ani články viery, je založené na mýtoch, symboloch a rituáloch. Kňazi nemajú povinnosť učiť ľud, ani byť misionármi. Považujú sa za špecialistov na veci posvätné, za znalcov, ktorí udržujú život manipulujúc božskou energiou v chrámových laboratóriách. A najkvalifikovanejším učiteľom z nich všetkých je faraón. Náboženstvo sa neviaže ani na individuálnu modlitbu, tá je v Egypte druhoradým javom. Náboženský život je základnou povinnosťou štátu, zmyslom jeho existencie, určuje politické, spoločenské a hospodárske štruktúry. Náboženstvo pre nich nikdy nebolo súkromnou vecou, ktorej by individuálna voľba mohla pridať viac alebo menej dôležitosti: tak ako u predhistorických klanov v pradávnych dobách tvorí náboženstvo samotnú štruktúru sociálneho a národného života, ktorého riadenie má v rukách vládca.1